Ratihabícia

Ratihabícia (z latinčiny: ratihabitio, z ratus = pevný + habere = mať) znamená dodatočné schválenie právneho úkonu alebo predpisu. Na rozdiel od ratifikácie, ktorou sa úkon stáva platným od chvíle ratifikovania, ratihabíciou sa vyslovuje platnosť úkonu od jeho schválenia (teda nie od doby schválenia ratihabície). Samotné procesy ratihabície a ratifikácie sa však nelíšia.

Ratihabícia znamená aj všeobecne privolenie, schválenie.

Na ratihabíciu môže byť niekoľko dôvodov. Základným dôvodom je prekročenie právomoci, t. j. stav, keď niekto koná v niekoho mene, ale prekračuje svoju právomoc. Takéto konanie musí byť schválené spätne, a ak sa to stane, je právnym úkonom viazaný ten, kto tento úkon schválil. Zaviazaný je však nie od okamihu schválenia, ale od okamihu konania. Takýto spôsob je možný nielen v prípade, keď konajúca osoba prekročí plnú moc, ale aj v prípade, že konala bez akéhokoľvek oprávnenia konať. Ak k ratihabícii nedôjde (ratihabícia sa vo všeobecnosti nedá predpokladať), je osoba, ktorá takto konala zodpovedná za toto konanie a druhá strana od nej môže vymáhať vzniknuté škody. Forma schválenia nie je predpísaná, ale je vhodné zvoliť písomnú formu.

Druhým dôvodom môže byť, že ratihabíciu nariaďuje zákon, napr. v jurisdikciách s dvojkomorovým parlamentom. V českom práve sa s ratihabíciou stretávame v ústave, je pri zákonných opatreniach senátu priamo vyžadovaná. K prípadom vyžiadania ratihabície dochádza, keďže senátne opatrenia je možné prijímať len v čase neexistencie Poslaneckej snemovne, ktorá následne tieto opatrenia spätne schváli alebo nie. Ak ich neschváli, prestávajú tieto nariadenia platiť dňom vyhlásenia neplatnosti. V takýchto situáciách je ešte možné voliť variant, keď špeciálne opatrenia prestávajú platiť dňom neschválenie. V týchto prípadoch je daná forma schválenoa, ale opatrenia, zákon, atp. vyžadujúce tento úkon majú v období od prijatia do neschválenia plnú platnosť. Neschválením v takomto prípade, nie je automaticky spochybnená predchádzajúca platnosť.

Známym prípadom ratihabície sú tzv. Benešove dekréty, vydávané v období neexistencie voleného zákonodárneho orgánu v rokoch 1941 – 1945 exilovou vládou prezidenta Edvarda Beneša. Tie boli v marci 1946 ratihabované ústavným zákonom č. 57/1946 Zb. Národného zhromaždenia. Táto ratihabícia bola a doteraz je niektorými právnikmi a historikmi považovaná za oficiálny začiatok nového, povojnového právneho poriadku, ktorý v zásade pretrváva dodnes.