Radosť

Radosť je výrazne vymedzený psychický stav, v ktorom subjekt prežíva naplnenie svojho údelu.[1]

Radosť je spontánna vnútorná emocionálna reakcia na príjemnú situáciu, osobu alebo spomienku. Navonok sa prejavuje rôzne od úsmevu až po radostné výkriky. Radosť je spojená s pocitom šťastia, jasnou a pozitívnou náladou, človek sa cíti dobre, vo chvíľach radosti sú splnené všetky jeho okamžité psychické potreby. Patrí k najpríjemnejším a najprirodzenejším emóciám.

Radosť môžeme považovať za pozitívnu či negatívnu vo vzťahu k platným mravným normám (napr. radosť z vykonanej práce, škodoradosť, či radosť z víťazstva nad súperom).

Výrazom radosti je tlieskanie a poskakovanie. Radosť je výraz duševnej pohody.

Príčiny

Keďže radosť je jednou z najprirodzenejších a najpríjemnejších emócií, patrí k ľudským snahám zameriavať svoje snaženie smermi, vedúcim k pocitom radosti a šťastia. Emociálne vzťahy radosti, ktoré vznikajú pri uspokojovaní potrieb môže vyvolať:[2]

  • dobrý telesný stav a uspokojovanie organických potrieb, napr. uspokojenie pri nasýtení, smäde a pod.,
  • uspokojovanie spoločenských potrieb, napr. pocit uplatnenia,
  • uspokojovanie individuálnych potrieb, napr. dostatok voľného času na svoje záujmy,
  • v neskoršom období (najmä v období adolescencie) je dôležitým činiteľom uplatnenie sa v povolaní, uplatnenie túžby stýkať sa s druhým pohlavím (zábava, hry, priateľstvá).

Definície

Kresťanstvo

Biblia zobrazuje radosť z blízkosti Boha ako jeden z veľkých zdrojov síl, ktorý umožňuje prekonávať aj také situácie, ktoré sú ťažké a neradostné. Kresťanstvo upozorňuje aj na radosť, spojenú so službou blížnemu.

V kresťanstve radosť býva spájaná s pôsobením Ducha svätého.

Budhizmus

Zakladateľ budhizmu Siddhártha Gautama si ako lekár, stretávajúci sa s utrpením, chorobami a smrťou, uvedomoval, že existujú aj radosti a potešenia, ale spoznal, že tieto hodnoty nie sú trvalé. Uvedomil si nestálosť všetkého v živote, aj radosti, i to, že i do chvíľ radosti vnáša napokon vedomie nestálosti a smrti pocity trýzne a utrpenia.

Podľa budhizmu je radosť skutočná a trvalá vtedy, keď sa odvodzuje len zo samotnej mysle. Keď myseľ prežíva radosť a uspokojenie, ľahšie sa znášajú materiálne ťažkosti. Duševný stav radosti a harmónie možno podľa budhizmu dosiahnuť len cez sebapoznanie a pozornosť a budhistický spôsob života.

Epikuros

Pre gréckeho filozofa Epikura je radosť (gr. hédoné) a slasť hlavným cieľom ľudského života. Podstatou Epikurovho etického učenia je človek ako jedinec hľadajúci sťastie a radosť. Blaženosť a slasť nachádza v umiernenom spôsobe života, ktorý je naplnený duchovnými pôžitkami z filozofického rozjímania. Telesné pôžitky sú krátkodobé a prechádzajú do svojich protikladov, trvalú blaženosť dosahuje iba pokojná duša filozofa.

Podľa Epikura, spomedzi všetkých hodnôt je najhodnotnejšie priateľstvo[3], keďže zohráva dôležitú úlohu v živote ľudí, prostredníctvom neho sa uľahčuje medziľudská komunikácia, a ľahšie je dosiahnuteľná radosť, teda aj priateľstvo patrí k cieľom ľudského života.

Erich Fromm

Erich Fromm rozlišuje medzi radosťou, potešením, veselosťou - krátkodobým povznášajúcim pocitom - a radosťou spätou s ľudskou sebarealizáciou. Radosť zo sebarealizácie ako životný princíp postavil do protikladu so životným princípom hedonizmu, znakom konzumnej spoločnosti.

Henri Bergson

Radosť vždy ohlasuje - hovorí Bergson -, že životu sa darí, že získava pôdu, že získal víťazstvo: každá veľká radosť má víťazný prízvuk. Všade, kde je radosť, je tvorenie: čím bohatšie tvorenie, tým hlbšia radosť.

Óda na radosť a hymna Európskej únie

Friedlich Schiller píše v básni Óde na radosť o radosti ako o božskom princípe, božskej iskre, považuje ju za "dcéru z raja", ktorá všetko oživuje a spája ľudí - Schiller píše, že skrze radosť "sa stanú všetci ľudia bratmi".

Ideu básne vyjadrujúcej Schillerovu idealistickú víziu o bratstve celého ľudstva zdieľal aj Ludwig van Beethoven a vo svojej poslednej, 9. symfónii pretavil "Ódu na radosť" na veľkolepý záver tejto symfónie, v „evanjelium lásky, radosti a viery“.[4]

V roku 1972 Rada Európy vybrala Beethovenovu "Ódu na radosť" za svoju hymnu. Odvtedy bez slov, len v jazyku hudby vyjadruje ideály slobody, mieru a solidarity.

Neskôr, v roku 1985 bola predsedami vlád a hláv členských štátov Európskej únie schválená a prijatá za oficiálnu hymnu Európskej únie. Vyjadruje hodnoty vlastné všetkým európskym štátom, oslavu zjednotenia pri uchovaní rôznorodosti a rozmanitosti jednotlivých členských štátov.

Referencie
  1. FILIT, OTVORENÁ FILOZOFICKÁ ENCYKLOPÉDIA
  2. Pardel, Boroš: Základy všeobecnej psychológie, SPN, Bratislava, 1975.
  3. Epikurove dôležitejšie náuky XXVII
  4. Gracian Černušák, Dějiny evropské hudby

Iné projekty
  • Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Radosť
  • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Radosť

Externé odkazy
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.