R-33

Vývojom a zavedením nízkoletiacich bombardérov (typy FB-111A a B-1A) do amerického letectva vznikla pre Sovietsky zväz nová hrozba, na ktorú nedokázali reagovať vtedajšími prostriedkami. Lietadlá Tu-128 a MiG-25 boli totiž určené na likvidáciu lietadiel vo vysokých letových hladinách a neboli vybavené raketami schopnými zasahovať nízkoletiace ciele. Z toho dôvodu začali sovietski konštruktéri pracovať nielen na vývoji nového MiG-31, ale aj na modernejšej protilietadlovej strele.

Spracovaním projektu takto výkonnej protilietadlovej riadenej strely boli poverené hneď dve konštrukčné kancelárie, a to konštrukčná kancelária Vympel a PKPK Minaviaproma M.R. Bisnovata. Víťazným sa pritom stal návrh konštrukčnej kancelárie Vympel v podobe typu K-33. Vývoj spočiatku prebiehal pod dohľadom hlavného konštruktéra V.V. Žuravleva a neskôr ho viedol J.K. Zacharov.

Pôvodne mala byť raketa K-33 do zbraňového systému MiGu-31 zavedená hneď v štyroch modifikáciách, z ktorých jedna počítala s poloaktívnou rádiolokačnou, druhá s aktívnou rádiolokačnou, tretia s pasívnou infračervenou a štvrtá s kombinovanou pasívnou IČ a poloaktívnou rádiolokačnou samonavádzaciou sústavou. Nakoniec sa táto zbraň dočkala realizácie iba v jednej verzii vybavenej poloaktívnou samonavádzaciou hlavicou, ktorá spolupracovala s palubným rádiolokátorom Zaslon. Ten disponoval na svoju dobu modernou pevnou anténou s fázovanou mriežkou a digitálne vychylovaným lúčom. Vďaka tomu tento typ radaru dokázal strely typu K-33 navádzať hneď na štyri vzdušné ciele zároveň.

Prvé strelecké testy sa realizovali na lietadle Tu-104 a následne na prototype Je-155MP, čo už prebiehalo v reálnych výškach a pri reálnych rýchlostiach. Testovanie rakety prebiehalo v rokoch 1975 až 1980, pričom prvý zostrel bezpilotného lietadla MiG-17 sa uskutočnil 26. marca 1976. Strela bola zaradená do výzbroje stíhačiek MiG-31 dňa 6. mája 1981 pod názvom R-33.

R-33 má na dnešnú dobu už klasické usporiadanie. V prednej časti sa nachádza poloaktívny radarový navádzací systém, za ktorým je bezkontaktný rádiový, ale aj kontaktný elektromechanický zapaľovač. Nasleduje zariadenie autopilota a vysoko výbušná bojová hlavica s hmotnosťou 47 kg. V zadnej časti je pohonná jednotka na pevné palivo.[3] Raketa je dlhá 4,15 m a váži 490 kg. Za dlhými nosnými plochami v polovici trupu nasledujú štyri ovládacie plochy v zadnej časti rakety, ktoré sú sklopné kvôli lepšiemu umiestneniu pod trupom lietadla. Trup strely má priemer 38 cm a rozpätie zadných ovládacích plôch je 1,18 m.

Strela je schopná ničiť nepriateľské lietadlá manévrujúce s preťažením 4 g s pravdepodobnosťou 60 – 80%. Bola vyvinutá pre lietadlo MiG-31, ktoré môže niesť na závesníkoch AKU-33 až 4 rakety tohto typu. MiG-31 dokáže navádzať tieto strely súčasne na 4 ciele nachádzajúce sa v rôznych výškach. R-33 je schopná zasahovať jednak nízkoletiace ciele vo výškach 25 – 50 m nad zemou, ale aj ciele vo vysokých letových hladinách až do nadmorskej výšky 28 000 m. Raketa má maximálnu rýchlosť Mach 4.5 a môže tak likvidovať ciele letiace až rýchlosťou 3 700 km/h.

V počiatočnej fáze letu približne do vzdialenosti 100 km od MiGu-31 je navedenie inerciálne s povelovou korekciou pomocou datalinku, v záverečnej fáze je raketa navádzaná poloaktívnym radarovým systémom.[4]

• R-33 (AA-9A Amos A) – počiatočná produkčná verzia zavedená v roku 1981.
• R-33E – exportná verzia.
• R-33S (AA-9B Amos B) – modernizovaná R-33 s predĺženým dosahom, ktorá bola zavedená v roku 1999.

Kazachstan

Rusko