Posunková reč
Posunková reč (iné názvy: posunkový jazyk, v slovenčine zriedkavo: znaková reč či znakový jazyk) je prirodzený dorozumievací prostriedok nepočujúcich v styku s inými nepočujúcimi aj počujúcimi, ktorý má podobu účelových pohybov jednej alebo obidvoch rúk, sprevádzaných nápadným výrazom tváre[1]. Najskoršie zmienky o tom, že existoval posunkový jazyk, sa viažu k 17.- 18. storočiu, ale posunkový jazyk existoval pravdepodobne už skôr.
V slovenskom práve (zákon č. 149/1995) sa používa termín posunková reč. V českom práve (155/1998 Sb. v znení novely 384/2008 Sb.) sa používa termín znakový jazyk (v rokoch 1998 - 2008 sa v tomto zákone používal aj termín znaková reč ako súhrnné označenie českého znakového jazyka a znakovanej češtiny).
Slovo "reč" v názve
Slovo reč v termíne znaková reč alebo v termíne posunková reč (ktorý sa bežne používa, a to aj v odborných aj v právnych textoch) je podľa niektorých názorov z jazykovedného hľadiska chybné. Podľa Slánskej Bímovej a Okrouhlíkovej (2008, s.54) „jazykoveda prísne rozlišuje medzi jazykom a rečou: jazyk je systém jednotiek a pravidiel ich spájania, ktorý je zdieľaný všetkými členmi nejakého spoločenstva, naproti tomu reč je realizácia tohto systému v konkrétnych, individuálnych prehovoroch. Chceli by sme teda povedať, že niekto (napr. nepočujúci) používa ku komunikácii určitý systém, neoznačíme tento systém termínom „reč“, ale termínom „jazyk“.“ Podobne podľa Langera ([on-line], cit. 13. 6. 2009) „nezmyselne by pôsobili termíny „česká reč“, „anglická reč“, „ruská reč“, ktoré jazykovo gramotný človek na označenie príslušného jazykového systému nikdy nepoužije.“
Charakteristika posunkového jazyka
Od hovoreného jazyka sa posunkový jazyk odlišuje na prvý pohľad typom komunikačného kanálu. Hovorený jazyk sa vníma sluchom a produkuje slovami (presnejšie rečovými ústrojmi) a posunkový jazyk sa vníma zrakom a produkuje posunkami (presnejšie tvarmi a pohybmi rúk a ich umiestnením, pohybmi a pozíciami hornej časti tela a hlavy a špecifickou mimikou). Inými slovami: na rozdiel od hovoreného jazyka, ktorý využíva audio-orálny kanál, sa komunikácia nepočujúcich odohráva vo vizuálno-motorickom kanáli.
Posunkový jazyk môžeme charakterizovať ako:
- prirodzený jazyk komunity nepočujúcich,
- plnohodnotný komunikačný systém,
- vizuálno-motorický jazyk,
- nevokálny, ale verbálny jazykový systém (pojem „verbálny“ je tu chápaný v zmysle „slovný“, nie v zmysle ako „vyslovovaný“; nevokálny znamená nie je založený na zvuku),
- jazyk s vlastnou gramatikou, ktorá nie je závislá na gramatike žiadneho hovoreného jazyka,
- jazyk so svojou posunkovou (slovnou) zásobou.
Odlišnosti posunkového jazyka od hovoreného jazyka
Odlišnosť posunkového jazyka od hovoreného jazyka je daná tým, že každý posunkový jazyk existuje vo vizuálno-motorickom spôsobe. Od toho potom sa odvíjajú ďalšie odlišnosti, na prvý pohľad sú nápadné dve:
- simultánnosť
- existencia v trojrozmernom priestore.
Simultánnosť
V hovorených jazykoch sa jazykové jednotky (napr. fonémy, morfémy, lexémy, vety) kladú v rade jedna za druhou, ich usporiadanie je sekvenčné, lineárne. V posunkových jazykoch niektoré výrazy sa síce kladú (a vnímajú) rovnako ako v hovorených jazykoch „za sebou“, iné výrazy môžu produkovať a vnímať súčasne, simultánne v jednom okamihu naraz akoby „nad sebou“. Prostriedky, ktoré umožňujú simultánny prenos informácií, sem patria napr. nemanuálne prostriedky, simultánna artikulácia jednoručných posunkov, inkorporácia.
Nemanuálne prostriedky hrajú svoju úlohu aj pri vyjadrovaní vlastností predmetov a javov, pri vyjadrovaní stupňa (miery) týchto vlastností a pri vyjadrovaní doplňujúcich okolností spojených s dejom. Pre predstavu sa uvedie príklad významu v slovenskom posunkovom jazyku VEĽMI_POTREBOVAŤ, ktorý je vyjadrený nemanuálne s použitím orálneho komponentu „p“ a mimiky (zmrštené obočia) a je súčasne artikulovaný manuálne so zmeneným parametrom pohybu ruky POTREBOVAŤ.
Pri simultánnej artikulácii dvoch jednoručných posunkov sa môže nastať situácia, kedy obe ruky artikulujú každá iný jednoručný posunok, avšak oba posunky spolu vstupujú do významových vzťahov. Príklad výpovede v slovenskom posunkovom jazyku: DRUHÝ_HO_PREDBEHNE, čiže jedna pasívna ruka so zovretou päsťou a vztýčeným palcom sa nehýbe (zobrazená ako 1 osoba) a druhá aktívna ruka so zovretou päsťou a vztýčeným palcom vytvára pohyb poloblúkom okolo pasívnej ruky (druhá osoba, ktorá ho predbieha).
Za inkorporáciu sa považuje proces, pri ktorom sa do základného posunku včlení iný posunok, tzn., že z dvoch pôvodných posunkov vznikne len jeden posunok.
Existencia v trojrozmernom priestore
Trojrozmerný priestor (posunkový priestor), ktorý je obmedzený priestor pred hovoriacim posunkového jazyka a ohraničený zhruba temenom hlavy, rozpaženými lakťami a pásom, je základňou pre celú radu gramatických štruktúr posunkových jazykov. Z toho vyplýva, že posunkový jazyk nie je pantomíma, kde je možno pohybovať sa celým telom a nemá svoje priestorové obmedzenie. Použitím priestoru je možné vyjadriť:
- priestorové vzťahy medzi objektmi,
- gramatické kategórie (výrazne napr. číslo a čas),
- slovesá, ktoré sa ohýbajú,
- perspektívu hovoriaceho.
Zároveň priestor je možné použiť pre vytváranie miest pre odkaz na objekty, o ktorých sa hovorí.
Národné verzie
Posunkovým jazykom komunity slovenských nepočujúcich je slovenský posunkový jazyk (SPJ). V Česku komunita nepočujúcich používa český posunkový jazyk (ČZJ), v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska britský posunkový jazyk (BSL), v USA americký posunkový jazyk (ASL) a pod. Čiže posunkový jazyk nie je medzinárodný.
Začiatok výskumu posunkového jazyka
Zhruba od polovice až do konca 20. storočia sa poukazovalo na nespokojnosť s výsledkami vzdelávania nepočujúcich žiakov v školách, ktorí boli vzdelávaní väčšinovým (majoritným) jazykom. K významnému posunu smerom k posunkovému jazyku ako plnohodnotnému jazyku prispeli lingvisti, ktorí sa začali vážne zaoberať posunkovým jazykom. Prvý lingvista, ktorý sa ním zaoberal, bol William C. Stokoe v 60. rokoch 20. storočia. V roku 1960 vydal svoju prácu Sign Language Structure. Neskôr sa k nemu pridali aj ďalší lingvisti. Všetci dokazovali, že posunkový jazyk je plnohodnotný jazykový systém so svojou lexikologickou a gramatickou zložkou. V roku 1986 vyšiel na Slovensku Frekvenčný slovník posunkovej reči. Spoluautorom tohto slovníka bol aj lingvista Jozef Mistrík.
Referencie
- posunková reč. In: MISTRÍK, Jozef, et al. Encyklopédia jazykovedy. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1993. 513 s. ISBN 80-215-0250-9. S. 331.
Literatúra
- Langer, J. „Komunikace s osobami se sluchovym postiženim prostřednictvim znakoveho jazyka“. in Kol. autorov. Specifika komunikace osob se zdravotným postižením. Olomouc, Univerzita Palackého v Olomouci, 2008. Dostupné na WWW: <http://www.uss.upol.cz/cz/clenove/profil/langer/clanky/2008-Komunikace.pdf>
- Slánská Bímová, P. – Okrouhlíková, L. Rysy přirozených jazyků : český znakový jazyk jako přirozený jazyk; Lexikografie: slovníky českého znakového jazyka. 2. vyd. Praha : ČKTZJ, 2008. ISBN 978-80-87153-91-8
- Vojtechovská, V. – Vojtechovský, R. Špecifické posunky v slovenskom posunkovom jazyku. Bratislava : Myslím – centrum kultúry Nepočujúcich, 2012. 244 s. ISBN 978-80-970601-2-1.
