Postminimalizmus
Postminimalizmus je umelecký smer vo výtvarníctve a hudbe. Tento termín vytvoril Robert Pincus-Witten v 1971[1].
Výtvarné umenie
Postminimalizmus je výtvarná tendencia (výtvarný smer), ktorá vznikla na jednej strane ako pokračovanie minimalizmu, na druhej strane ako odmietnutie jeho rigídnosti. Kým v minimalizme sa forma stáva obsahom, v postminimalizme znovu môžeme vystopovať sebareflexiu autora, príklon k podvedomiu, erotike, oznamuje sa čiastočne rodovosť. Začiatky postminimalizmu datujeme po roku 1966 najmä u autorov akými boli Eva Hesse (1936 – 1970) a Richard Serra (1939). Postminimalizmus sa realizuje v oveľa širšom technologickom spektre, používa gumu, plsť, textilné látky, povrazy, plastické hmoty, sadru...
V Česku a na Slovensku sa postminimalizmus prejavil najmä v tvorbe Stanislava Kolíbala (1925) – Oprená tyč, 1970, (NG Praha) a Márie Bartuszovej (1936 – 1996), pre ktorú je typická „organická plastika“ – Bez názvu, 1970 – 87[2]. Pre oboch sú príbuzné materiálové východiská v drevených trámoch, sadre, povrazoch... V 70-tych rokoch evidujeme najmä Biely priestor v bielom priestore (1973-74) autorskej trojice Stano Filko (1937), Miloš Laky (1948 – 1975) a Ján Zavarský (1948), v ktorom nadväzujú na dielo Kazimíra Maleviča. Po roku 1989 je to Blažej Baláž (1958) a jeho Nádych a výdych 1 (1991), Bez názvu (1991) a Dematerializácia (1992), ako aj jeho veľkorysé oknové inštalácie v budovách viacerých galérií (GJK Trnava 1992, GMAB Trenčín 1993, GMB Bratislava 1993). Postminimalizmus je prítomný aj v jeho maľbách (dvojitý monochróm – mak, alebo piliny z mincí na olejovej farbe) – Makové pole (2001/02)[3]. Neskôr je to I. Németh (1963) a jej Naše sny (1996).
