Posthistoire

Posthistoire je doba podejinná - nemožnosť očakávať nijaké inovácie. Dejinné možnosti sú vyčerpané a priemyselné spoločnosti prijali formu reprodukcie, ktorá nové koncepty, nové hodnoty a nové impulzy ani nepotrebuje, ani ich nemôže brať do úvahy, pokiaľ by sa objavili. Spoľahlivo funguje iba socioekonomický aparát zásobovania neustále narastajúcich más ľudí. Všetko ostatné - od veľkého zásadného postoja až po miestny protest - je ilúzia, zostáva to efemérne a epigonské. Hybné sily sú iba inštitucionálne technického druhu, silu kultúrne duchovné sú už iba divadlom.

Posthistoire je podľa Wolfganga Welscha koniec všetkých vývojových krokov. Tézu s touto témou rozvíjal od konca 50. rokov 20. stor. Arnold Gehlen a neslobodno ju stotožňovať s tézou postmoderny, že sme iba po moderne; postmoderna, na rozdiel od koncepcie posthistoire, verí, že príde ďalší vývojový krok. Diagnóza posthistoire je pasívna, trpká alebo cynická, v každom prípade chmúrna. Prognóza postmoderny je oproti tomu aktívna, optimistická až euforická, v každom prípade pestrá.