Pochovávanie (pohrebisko)

Pochovávanie (dokonavý vid pochovanie) má niekoľko podobných definícií :

  • všeobecne: (podľa niektorých definícií len obradné) ukladanie do hrobu či hrobky, v širšom zmysle aj iné pietne odstraňovanie mŕtvoly[1][2][3][4][5] (Výstižná je definícia v Ottovom slovníku naučnom: Pochovávanie označuje odovzdanie mŕtveho tela na miesto rozkladu. Týmto miestom môže byť zem (hrob), budova (hrobka), oheň (krematórium), voda alebo vzduch.)[6]
  • v slovenskom práve (podľa definície od roku 2005/2011): ukladanie ľudských pozostatkov alebo ľudských ostatkov do hrobu alebo hrobky na (verejnom) pohrebisku..., uloženie spopolnených ľudských pozostatkov alebo ľudských ostatkov rozptylom na rozptylovej lúke alebo vsypom popola na vsypovej lúke, alebo uloženie urny s popolom na pohrebisku; popol sa môže uložiť aj na inom mieste.[7][4]
  • v archeológii a antropológii: zámerné nakladanie s telesnými pozostatkami po smrti človeka, spravidla spojené s určitými obradmi, zvyčajne končiacimi uložením telesných pozostatkov a milodarov do hrobu[8]
Pohreb pápeža Jána Pavla II.

Podobný je termín pohreb, ktorého definície sú uvedené v rozlišovacej stránke pohreb. Ostatné údaje súvisiace s pohrebom sú uvedené v tomto článku.

Anglický výraz pre pochovávanie aj pohreb je burial, toto slovo ale najmä v archeológii na rozdiel od slovenčiny znamená aj miesto pochovania, čiže hrob, hrobku a podobne.[9][10][11].

Druhy pochovávania (pohrebov)

Základné delenie pochovávaní:

  • kostrové pochovávanie (kostrový rítus) - z moderného pohľadu tzv. klasický pohreb
  • žiarové pochovávanie (žiarový rítus) - t.j. kremácia spojená s ukladaním popola na patričné miesto
  • birituálne pochovávanie
  • nebeský pohreb (t.j. ponechanie tela vtákom)
  • pochovávanie do vesmírneho priestoru
  • pochovávanie do vody
  • alkalická hydrolýza
  • promesia

Z iného hľadiska rozlišujeme:[12]

  • občiansky pohreb (civilný pohreb, civilná rozlúčka)
  • cirkevný pohreb (cirkevná rozlúčka)
  • kombinovaná rozlúčka

Dejiny pochovávania

V strednom paleolite a najmä v mladom paleolite sa prvýkrát sporadicky objavuje rituálne pochovávanie (s milodarmi a dokladmi piety). Od neolitu je prax pochovávania častejšia a najneskôr od bronzovej doby boli už pochovávaní zrejme všetci ľudia pospolitosti. Ľudia boli spočiatku pochovávaní na sídliskách, samostatné pohrebiská (cintoríny) sa objavujú až v neskorom paleolite a v neolite sa stávajú normou. Prípadné nebeské pohreby a pohreby do vody sú archeologicky nezachytiteľné; inak však možno skonštatovať, že kostrové pochovávanie je doložené od paleolitu a žiarové pochovávanie od neolitu (ale ojedinele už od paleolitu).[8]

Na území Slovenska je od 13. stor. pred Kr. do 6. stor. po Kr. doložené len žiarové pochovávanie (s urnami alebo bez urien). V 6. - 9. stor., t.j. v čase prijímania kresťanstva, sa na Slovensku používalo birituálne pochovávanie, neskôr už takmer len kostrové pochovávanie. Slováci spočiatku verili, že sa po smrti zachovávajú telesné potreby duše, preto mŕtveho v hrobe zaopatrovali pre posmrtný život odevom, obuvou, ozdobami, zásobami jedla a nápojov uloženými do keramických nádob, zbraňami, pracovnými nástrojmi, obľúbenými predmetmi, platidlom a podobne. Tieto predmety slúžili na uspokojenie potrieb mŕtveho jednak na obdobie putovania duše do záhrobia a jednak do okamihu pravidelného dopĺňania zásob pri spomienkových dňoch, sviatkoch mŕtvych, výročiach úmrtia a pod. V prípade smrti muža z vyššej spoločenskej vrstvy Slovanov (Slovákov) sa pociťovala potreba zabezpečiť po smrti aj jeho sexuálne potreby (inak by sa z neho vraj stal upír), preto boli rituálne zabíjané ženy (manželky, otrokyne), aby mohli mŕtveho sprevádzať do záhrobia. Nahradenie spomenutej pohanskej výbavy kresťanskou výbavou hrobov, t.j. vkladanie modlitebnej knižky, ruženca a pod. a z milodarov už len platidiel do hrobu, sa začalo objavovať až relatívne veľmi neskoro. Pokiaľ ide o orientáciu mŕtvoly, Slovania prevažne mŕtvych ukladali nohami smerom na východ a táto orientácia na Slovensku prevažovala až do 20. stor. Alternatívne však existovalo (až do 1. svetovej vojny) aj pochovávanie, pri ktorom boli nohy orientované k osade alebo k vodnému toku oddeľujúcemu cintorín od osady. Čo sa týka polohy pohrebiska, Slováci volili háje a iné stromami porastené posvätné miesta (t.j. miesta vzdialené od sídiel), pretože verili, že duša mŕtveho po smrti sídli v strome a možno ju vidieť v podobe vtáka sídliaceho na stromoch. Táto tradičná viera bola taká silná, že hoci uhorský kráľ Ladislav už v 11. storočí nariadil, aby sa mŕtvi pochovávali pri kostoloch, Slováci až do 17. storočia ešte mŕtvych pochovávaní aj v lesoch a hájoch bez prítomnosti kňaza. [5][13]

Pohreb (ako súbor zvykov, úkonov a obradov) na Slovensku

V etnológii a podobných odboroch je pohreb komplex obradov, zvykov a úkonov vykonávaných v súvislosti so smrťou a pochovaním mŕtveho (vrátane samotného pochovania), a to:

  • v užšom zmysle: od uzavretia truhly pred cestou na cintorín po úkony pozostalých po návrate z cintorína (t.j. uzavretie a vynesenie truhly, cesta na cintorín, cirk. obrad, pochovanie a úkony pozostalých po návrate z cintorína),
  • v širšom zmysle: od skonštatovania smrti po úkony pozostalých po návrate z cintorína alebo do skončenia karu (t.j. obriadenie, oblečenie mŕtveho, zhotovenie truhly, uloženie a vystrojenie do truhly, zvonenie na kostolných zvonoch, prerušenie prác v dome a okolí, obradné oplakávanie, nočné bdenie pri mŕtvom, príprava jamy na cintoríne, úprava hrobu a pohreb v užšom zmysle),
  • v najširšom zmysle: pohreb v širšom zmysle plus úkony na počesť mŕtveho pri spomienkových dňoch, starostlivosť o hrob, o cintorín a ich navštevovanie, udržiavanie pamiatky zosnulého a názory na posmrtný život vôbec.

Pretože sa verilo, že každý mŕtvy má zo smrti pocit krivdy a snahu pomstiť sa živým, zaobchádzanie s mŕtvym bolo vždy spojené s osobitnými zásadami, ktoré mali zabezpečiť, aby sa z neho nestal revenant alebo upír. Po skonštatovaní smrti bol mŕtvy najprv obradne oplakávaný a zatlačili mu oči, podviazali bradu a do žiadanej polohy zviazali končatiny. Následne mŕtveho (spravidla staršie ženy) umyli, obriadili, obliekli (do sviatočného odevu, ktorý si zosnulý pred smrťou sám pripravil) a vystrojili, aby bol pripravený na odchod duše a do truhly. Vystrojeného mŕtveho potom ešte obalili do bielej plachty s otvorom pre tvár. Verilo sa, že pri prvom zvonení odchádza duša z tela, zostáva v okolí domu, po pohrebe drží stráž na cintoríne až do úmrtia ďalšieho človeka a až vtedy odchádza do záhrobia, kde čaká na posledný súd. Do truhly sa nesmelo dostať perie (inak by mŕtvy chodil otravovať pozostalých) ani seno či slama (inak by vznikla neúroda); naopak sa do truhly pridávali peniaze, kúsok plátna, obľúbené menšie predmety mŕtveho (ruženec, fajka, fľaša alkoholu a pod.) a u osôb, ktoré zomreli nečakane a pod., sa pridávali ešte rôzne zeliny, špeciálne semená a podobne. Truhla s mŕtvym ostávala spočiatku v dome a čo najdlhšie otvorená, pretože sa verilo, ako už bolo spomenuté, že jeho duša je ešte v blízkosti a lúči sa svetom. Kým bol mŕtvy v truhle vystavený v dome, boli ho treba strážiť aj v noci, aby ho nepreskočila mačka alebo pes a aby pri ňom nezhasla špeciálna sviečka, a na stole musel stáť chlieb a pohár so svätenou vodou. Aby sa nestal revenantom, musel byť uložený nohami k dverám a hlavou smerom do kúta s obrazmi, a nohami von ho museli aj vynášať. V dome sa až do pohrebu nesmeli vykonávať nijaké práce a nesmelo sa hýbať vecami mŕtveho. Pri prvom zvonení sa s mŕtvym prišla rozlúčiť rodina a susedia. Pri vynášaní truhly z domu truhlou trikrát udreli o prah, aby sa duša rozlúčila s domom. Katolícky pohrebný obrad sa konal vo dvore, pred kostolom (po roku 1945 aj v kostole) alebo na cintoríne. Pri návrate pozostalých z cintorína sa často vykonávali úkony simulovaného hľadania mŕtveho v dome a očistné čistenie domu. Po pohrebe sa spravidla uskutočnil kar. Pohreb v širšom zmysle zahŕňa aj spomienkové úkony pri výročných príležitostiach (spomienkové dni, Všechsvätých, Dušičky). Pohrebný obrad u detí do prvého prijímania mal jednak redukovanú formu a jednak bol koncipovaný nie ako smútočný, ale ako radostný (mal vyjadriť radosť, že k Bohu bola povolaná nevinná duša).[14]

Referencie
  1. Krátky slovník slovenského jazyka, 2003
  2. Hujer, O. et al.: Příruční slovník jazyka českého, 1935–1957
  3. Havránek, B. et al.: Slovník spisovného jazyka českého, 1989
  4. Zákon 131/2010 Z.z.
  5. pochovávanie. In: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska 2. Vyd. 1. Bratislava : Veda, 1995. 448 s. ISBN 80-224-0235-4. S. 57-58.
  6. pohřbívaní in: Ottův slovník naučný, 20. diel, 1903
  7. Zákon 470/2005 Z.z.
  8. MALINA, Jaroslav, a kol. Antropologický slovník, aneb, Co by mohl o člověku vědět každý člověk : (s přihlédnutím k dějinám literatury a umění). Brno : Akademické nakladatelství CERM, 2009. ISBN 978-80-7204-560-0. (po česky)
  9. . Dostupné online.
  10. Hais, K., Hodek, B.: Veľký anglicko-český slovník, 1991
  11. burial in: Oxford English Dictionary, 2nd edition with Additions Series, 2009
  12. . Dostupné online.
  13. pohreb in: Pyramída - encyklopedický časopis moderného človeka
  14. pohreb. In: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska 2. Vyd. 1. Bratislava : Veda, 1995. 448 s. ISBN 80-224-0235-4. S. 54-55.

Pozri aj

Iné projekty

Externé odkazy
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.