Pleseň (vreckaté a spájavé huby)

Pleseň je odborné (ale nie taxonomické) označenie pre hubu, ktorá:

  • je tzv. vláknitou hubou (čiže má - spravidla viditeľné - pravé podhubie, t.j. nejde napr. o kvasinku), a
  • nie je vyslovene vodnou hubou (t.j. nejde napr. o bunkovku), a
  • žije alebo môže žiť aj saprofyticky (t.j. nejde napr. o dermatofyt), a
  • rozmnožuje sa prevažne nepohlavnými výtrusmi a buď nemá žiadne pohlavné orgány alebo ich má veľmi malé.
Pleseň na dome spustošenom hurikánom Katrina (2005)
Pleseň napadajúca broskyňu
Pleseň pokrývajúca jahody

Táto definícia zodpovedá v taxonómii:

  • časti taxónu Zygomycota (po slovensky: plesne [v užšom taxonomickom zmysle]); a
  • časti taxónu Ascomycota (po slovensky: vreckaté huby); a
  • časti (presnejšie: skoro celému) taxónu Deuteromycota (po slovensky: nedokonalé huby).

Taxónu Zygomycota v najnovšom systéme zodpovedajú taxóny Mucoromycota a Zoopagomycota, plesne sú najmä v prvom z nich, ale aj v druhom.
Taxón Deuteromycota je neprirodzený taxón, a preto sa v posledných desaťročiach spravidla považuje za nevhodný (resp. zrušený) a jeho obsah (resp. aspoň tá jeho časť, ktorú sa už podarilo prehodnotiť) bol presunutý do taxónov Ascomycota a Basidiomycota (po slovensky: bazídiové huby). Pokiaľ ide špeciálne o plesne (teda predmet tohto článku), prakticky všetky plesne boli konkrétne presunuté z Deuteromycota do Ascomycota a viac-menej iba jeden rod (pozri nižšie) bol presunutý do Basidiomycota. Taxón Deuteromycota je pre plesne dôležitý v tom zmysle, že veľká väčšina húb z tohto taxónu spadá pod vyššie uvedenú definíciu plesne.

Trochu zjednodušene sa teda dá povedať, že plesne sú všetky mikroskopické huby (iný názov: mikromycéty) z taxónov Zygomycota (resp. Mucoromycota a Zoopagomycota) alebo Ascomycota (vrátane bývalého Deuteromycota) okrem kvasiniek a dermatofytov.[1][2][3][4][5]

Existujú aj iné, spravidla širšie definície plesní - pozri článok pleseň.

Povlak

Ako pleseň sa označuje aj viditeľný vatovitý, chumáčovitý alebo múčnatý povlak vytváraný podhubím húb, definovaných vyššie, na rastline, v pôde alebo organickom substráte (t.j. potravine, textile, farbe, papieri, gume a pod.), ktorý je buď belavý alebo fruktifikačnými orgánmi nápadne sfarbený (t.j. zelený, žltý, ružový, modrý či čierny).[6][7]

Príklady

Medzi plesne podľa úvodnej definície patria najmä tieto rody (* označuje, že rod patril pôvodne do taxónu Deuteromycota)[2][1][8][9][10][11]:

  • v rámci taxónu Zygomycota:
    • Absidia
    • Conidiobolus
    • Mucor
    • Mycocladus
    • Rhizopus
    • Thamnidium
  • v rámci taxónu Ascomycota:
    • Acremonium* (=Cephalosporium)*
    • Alternaria*
    • Aspergillus*
    • Aureobasidium* (niekedy zaraďované pod Basidiomycetes)
    • Botrytis*
    • Byssochlamys
    • Cladosporium*
    • Claviceps
    • Clonostachys*
    • Curvularia*
    • Emericella
    • Epicoccum*
    • Eupenicillium
    • Eurotium
    • Fusarium*
    • Chaetomium
    • Chrysonilia*
    • Monascus
    • Monilia*
    • Nectria
    • Neosartoria
    • Neurospora
    • Paecilomyces*
    • Penicillium*
    • Phoma*
    • Phialophora*
    • Scopulariopsis* (staršie zaraďovaný pod Penicillium)
    • Sporotrichum*
    • Stachybotrys*
    • Stemphyllium*
    • Talaromyces
    • Trichoderma*
    • Trichothecium*
    • Ulocladium*
    • Verticillium*
  • v rámci taxónu Basidiomycetes:
    • Wallemia* (Sporendonema)*

Niekedy sa za plesne považujú aj tzv. Mycelia sterilia* (=Agonomycetalies*; po slovensky neplodné podhubia[12]), čo je dosť atypická skupina z taxónu Deuteromycota, ktorá dnes už patrí sčasti pod Ascomycota a sčasti pod Basidiomycetes.

Ťažkosti a prínosy

Plesne v prostredí bežne nie sú okom viditeľné, zbadáme ich až pri premnožení, čiže až keď vytvoria charakteristický povlak (pozri vyššie).[13]

Niektoré plesne (napr. niektoré druhy z rodov Penicillium a Aspergillus) vylučujú toxíny, tzv. mykotoxíny, ktoré spôsobujú napr. otravu pri konzumácii potravín alebo aj (akútnu či chronickú) otravu pri pobyte v nimi napadnutej miestnosti. U ľudí môžu plesne (t.j. spravidla ich výtrusy, resp. konídie) spôsobovať aj alergie. Alergické reakcie bývajú vo forme častých zápalov priedušiek, chronického kašľa, astmy, dráždenia slizníc, prípadne kožných alergií. Priamym kontaktom s plesňami dochádza k chorobám kože (ekzém, mykóza, psoriáza). U takmer polovice obyvateľov budov, v ktorých sú problémy s rastom plesní, sa vyskytujú symptómy typu opuchnutie očí, pískanie na hrudníku pri dýchaní či pocit nedostatku dychu, ktoré zmiznú krátko po opustení postihnutého priestoru. Dlhodobé vystavenie plesniam v budovách spôsobuje nielen zhoršenie alergií, ale aj zvýšenie citlivosti organizmu na infekcie, a teda takto nepriamo spôsobuje chrípku, bronchitídu či infekciu stredného ucha.[13][14]

Rast plesní v budovách je podporovaný prítomnosťou živín (napr. papier, drevo, koža, bavlna), teplotou vzduchu v rozpätí 20 – 35 st. C a prítomnosťou vlhkosti, pričom rozvoj plesní podporuje viac kondenzácia vody a vlhkosť na povrchoch než vyššia relatívna vlhkosť vzduchu.[13]

Niektoré plesne spôsobujú choroby rastlín (rastlinné mykózy).[14]

Na boj proti plesniam sa používajú antimykotiká, dezinfekčné prostriedky, konzervačné látky a fungicídy.[14] Vzniku plesní v bytoch sa predchádza najmä správnym vetraním.[13]

Niektoré netoxické plesne (opäť sú to napr. niektoré druhy z rodov Penicillium a Aspergillus) sa používajú pri výrobe potravín (napr. plesňového syra či vína). Iné plesne (napr. niektoré druhy z rodov Penicillium a Cephalosporium) sa používajú na výrobu antibiotík (napr. penicilínu).[14]

Zdroje
  1. SCHWANTES, Hans Otto. Biologie der Pilze : eine Einführung in die angewandte Mykologie. Stuttgart : Ulmer, 1996. 478 s. ISBN 3-8001-2691-5. S. 230 – 231.
  2. MÜCKE, Wolfgang; LEMMEN, Christa. Schimmelpilze : Vorkommen, Gesundheitsgefahren, Schutzmaßnahmen. 3. überarb. und erw. Aufl. Landsberg : ecomed, 2004. 182 s. ISBN 978-3-609-68001-9. S. 16 – 18.
  3. CHUMCHALOVÁ, Jana, et al. Miniatlas mikroorganismů : multimediální elektronický výukový materiál [online]. Brno : Masarykova univerzita, 2006, [cit. 2020-08-12]. Dostupné online.
  4. ADL, Sina M., at al. Revisions to the Classification, Nomenclature, and Diversity of Eukaryotes. Journal of Eukaryotic Microbiology, 2019, roč. 66, čís. 1, s. 4 – 119. ISSN 1550-7408. DOI: 10.1111/jeu.12691.
  5. TEDERSOO, Leho, et al. High-level classification of the Fungi and a tool for evolutionary ecological analyses. Fungal Diversity, 2018, roč. 90, s. 135 – 159. ISSN 1878-9129. DOI: 10.1007/s13225-018-0401-0.
  6. pleseň. In: Všeobecný encyklopedický slovník. Ed. Ivan Paulička. Zväzok M – R. Praha : Ottovo nakladatelství, 2005. 1000 s. ISBN 80-7181-708-2. S. 636.
  7. Schimmelpilz. In: Lexikon der Biologie. [CD-ROM] München : Elsevier, Spektrum, Akad. Verl., 2005. ISBN 3-8274-0342-1.
  8. Einteilung der Schimmelpilze [online]. schimmel-schimmelpilze.de, [cit. 2020-08-12]. Dostupné online.
  10. Welcome to Doctor Fungus! [online]. drfungus.org, [cit. 2020-08-12]. Dostupné online.
  11. ZALAR, Polona, et al. Taxonomy and phylogeny of the xerophilic genus Wallemia (Wallemiomycetes and Wallemiales, cl. et ord. nov.). Antonie van Leeuwenhoek, 2005, roč. 87, s. 311 – 328. ISSN 1572-9699. DOI: 10.1007/s10482-004-6783-x.
  12. huby. In. Encyklopédia Slovenska. 1. vyd. Zväzok II E – J. Bratislava : Veda, 1978. 536 s. S. 343.
  13. Užitočné informácie o plesniach [online]. Bratislava : [cit. 2020-08-12]. Dostupné online.
  14. Schimmelpilze. In: Lexikon der Biologie. [CD-ROM] München : Elsevier, Spektrum, Akad. Verl., 2005. ISBN 3-8274-0342-1. ; Mykotoxine. In: Lexikon der Biologie. [CD-ROM] München : Elsevier, Spektrum, Akad. Verl., 2005. ISBN 3-8274-0342-1.
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.