Pier Luigi Nervi

Narodil sa v lombardskom meste Sondrio. V roku 1913 promoval na Bolonskej univerzite v odbore konštrukcie.
Počas prvej svetovej vojny slúžil ako poručík v ženijnom vojsku talianskej armády. Po vojne, v roku 1920 si založil stavebnú firmu v Ríme. Oženil sa v roku 1924, za manželku si vzal Irene Calosi, s ktorou mal 4 synov. V rokoch 1926-1927 navrhol prvé významné dielo, kino Augusteo v Neapole.

V roku 1932 založil s bratancom v Ríme firmu Nervi a Bartoli v ktorej zotrval až do konca svojej kariéry. V rokoch 1947-1961 pôsobil ako univerzitný profesor v Ríme.

Zomrel v roku 1979 v Ríme na zlyhanie srdca.

Tour de la Bourse v Montreale (1964)

Staviteľské začiatky Piera Luigiho Nerviho sú spojené s obdobím pred druhou svetovou vojnou. Vtedy navrhol budovu kina v meste Neapol a mestský štadión vo Florencii. Neskôr, v rokoch 1935 až 1941 pre talianske vojenské letectvo postavil hangáre v Obertelle, Orviete a v Torre del Lago. Konštrukcia pozostávala z prefabrikovaných železobetónových profilov, na ktoré v roku 1939 získal patent. V druhej svetovej vojne boli stavby zničené. Jeho kreativita sa nesústredila len na navrhovanie budov. Po vojne sa venoval navrhovaniu betónových plavidiel pre talianske námorníctvo. Postavil dva typy betónových plachetníc s použitím vlastného vynálezu, materiálu ‘‘ferrocemento‘‘ (1946). Je vytvorený z ťažkého betónu husto stuženého rovnomerne rozloženou oceľovou sieťovinou. Tento materiál sa naplno uplatnil v návrhu stavieb pre výstavu v Turíne (1949 - 1950). Prefabrikované konštrukcie vo forme vlnitých cylindrických oblúkov zložené z modulových dielcov zo skla a ferrocementa‘‘, preklenuli rozpon 93 metrov. V roku 1950 sa Pier Luigi Nervi podieľal na návrhu centrály UNESCO v Paríži. V období rokov 1955 - 1969 spolupracoval na projektoch niekoľkých mrakodrapov v Európe aj Amerike. V nasledujúcom období postavil v USA viacero stavieb. V roku 1963 bol za svoju tvorbu ocenený zlatou medailou AIA (The American Institute of Architects). Na konci 60. rokov Pier Luigi Nervi staviteľské aktivity obmedzil a začal sa sústrediť na dizajn. V tomto období vzniklo viacero stavieb na ktorých spolupracoval so synmi a zahraničnými architektmi.

Veril, že architektúra a staviteľstvo sú dve časti jedného celku. Tvrdil, že pre návrh dobrej budovy je nevyhnutné poznať materiály. Jeho návrhy vychádzali z mnohých experimentov so stavebným betónom, v ktorých ustavične hľadal riešenia konštrukčných problémov. Železobetón mu umožňoval vytvoriť pevné, jednoduché, no pôvabné konštrukcie. Svojimi riešeniami ustanovil železobetón ako hlavný súčasný stavebný materiál. I keď sa Pier Luigi Nervi nikdy primárne nezaujímal o estetiku, mnoho z jeho prác tak pôsobí. Jeho budovy dosahujú neobyčajnú silu výrazu. Prostredníctvom prelínajúcich sa rovín, skladaných a ohýbaných plôch a deformovaných povrchov Pier Luigi Nervi zaviedol trojrozmerný dizajnérsky slovník do architektonického navrhovania. Prízvukoval, že „materiály, statika, technológia, ekonomická efektivita a funkčné požiadavky sú základom architektonickej tvorby“.

• štadión Artemio Franchi, Florencia, taliansko (1931)
• Výstavná hala, Turín, Taliansko (1949).
• Centrála UNESCO, Paríž, Francúzsko (1950) (spolupráca s Marcel Breuer a Bernard Zehrfuss)
• administratívna budova Pirelli Tower, Miláno, Taliansko (1950) (spolupráca s Gio Ponti)
• štadión Pala Lottomatica, Rím, Taliansko (1956)
• štadión Palazzetto dello sport, Rím, Taliansko (1958)
• Olympijský štadión, Rím, Taliansko (1960)
• Sacro Cuore , Firenze, Taliansko (1962)
• autobusová stanica George Washington Bridge, New York, USA (1963)
• Tour de la Bourse, Montreal, Kanada (1964)
• Audienčná sieň Pavla VI, Vatikán (1971)
• Norfolk Scope, Norfolk, USA (1971)

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pier Luigi Nervi

• Pier Luigi Nervi na greatbuildings.com

• Pier Luigi Nervi v databáze Structurae
• Pier Luigi Nervi na Encyclopædia Britannica Online
• Pier Luigi Nervi na nndb.com