Pavel Bojar

Narodil sa v roku 1919 do rodiny textilného robotníka v Strakoniciach. Po úspešnej maturite sa Pavol Bojar dostal na štúdium Filozofickej fakulty Karlovej univerzity. Na univerzite začal študovať češtinu a francúzštinu. Pavel Bojar bol v novembri 1939 zatknutý a uväznený do koncentračného tábora Sachsenhausen-Oranienburg. V koncentračnom tábore bol väznený do roku 1940. Po prepustení z tábora roku 1940 pracoval ako pomocná vedecká sila v Českej akadémii vied. Od roku 1940 bol zapojený do študentského hnutia odporu, v ktorom bol veľmi aktívny. Roku 1943 pracoval ako úradník Reality, združenia českých podnikateľov. Tiež pracoval ako prekladateľ a knižný recenzent.

V roku 1945 sa Pavol Bojar oženil s Oľgou Bojarovou (* 1925, rod. Hůlková). So svojou prvou ženou Olgou Bojarovou spolupracoval od roku 1945 – 1961 na prekladoch z ruštiny. V rokoch 1946 – 1947 pôsobil ako šéfredaktor časopisu Svoboda. Od roku 1949 bol vo funkcii tajomníka Zväzu čs. spisovateľov. Funkciu vykonával do roku 1951.

Od roku 1951 do roku 1956 sa živil ako spisovateľ z povolania. Od roku 1956 do roku 1962 sa stal redaktor časopisu Květy. V roku 1962 odišiel pracovať do tlačového odboru ministra poľnohospodárstva. Od roku 1966 – 1967 bol redaktorom vydavateľstva Svoboda.

V rokoch 1971 – 1976 pôsobil ako veľvyslanec v Brazílii, 1976 – 1979 bol zamestnaný na Federálnom ministerstve zahraničných vecí. Pavel Bojar zomrel 16. novembra 1999 v Prahe vo veku 80 rokov.

Pavel Bojar publikoval v rôznych časopisoch a novinách. Medzi najznámejšie časopisy patria Studentský časopis, Květy. Medzi najznámejšie noviny Rudé právo, Lidové noviny, Mladá fronta.

Je autorom lyrických zbierok, poviedok a románov, veršov a prózy pre deti, prekladateľom. Ťažisko jeho tvorby leží v reflexívnych básňach a spoločenských románoch inšpirovaných životom vidieka.

V rokoch 2. svetovej vojny vydal svoje tri zbierky Modravá šerka, Trysk a Hoře milovati. V týchto básňach nadväzoval prostým veršom a hudobnosťou intímnej a prírodnej lyriky na impresionistickú dikciu. Po 2. svetovej vojne vydal dve zbierky Mladost světa, Hlavou i srdcem. V týchto povojnových básňach spomínal Pavel Bojar na svoje bolestné pocity mladosti sugestívne vyznanie vzťahu k prírode rodných južných Čiech a Šumavy aj túžba po zmysluplnej budúcnosti vystriedané popisnou poéziou budovateľského pátosu.

Ďalej písal filozofické básne a didaktické básne. Tieto básne vyrastajúce z ideologickej vízie beztriednej spoločnosti. Do tohto okruhu patria tieto básne Jediná, Zde v rodné zemi, Doporučeně.

Bojarova próza sa vyznačuje detailným popisom, vonkajškovo charakteristikou postáv a ilustratívne pojatým dejom. Po lyrizovanom románe Siné roky (o dospievaní v proletárskom prostredí rodiska) nasledovala kronikársko široko poňatá trilógia s tematikou povojnového osídľovania a kolektivizácie pohraničia (Slunečný širý svět) a románový pokus o analýzu citových a mravných postojov mladej generácie zasiahnutej skúsenosťou vojny (Milenci). O zachytenie súčasnosti usilujú aj prózy z 80. rokov, v ktorých sa autor prostredníctvom námetov poukazujúcich na čiastkové spoločenské a mravné nedostatky (malomeštiactvo, zlyhanie riadiacich pracovníkov a pod.) snažil postihnúť "dočasné ťažkosti" pri budovaní socializmu.

Bojarova prekladateľská činnosť je venovaná skoro výhradne ruskej klasickej alebo sovietskej budovateľskej literatúre, po roku 1990 prekladal dobrodružnú beletriu z angličtiny.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Pavel Bojar na českej Wikipédii.