Antonymum
Antonymum (αντί-anti: „proti“; ὄνομα - onoma: „meno“) alebo opozitum (lat.) je slovo s opačným (protikladným) lexikálnym významom.
Na rozdiel od synonymických radov, vyskytujú sa iba v dvojiciach. Napriek tomu, že označujú kontrastné pojmy a predstavy, obsahujú niečo, čo ich spája, čo je všeobecné v ich lexikálnych významoch. Vznikajú vtedy, keď sa dva protikladné pojmy spájajú a to spravidla v základných významoch. Patria vždy do toho istého slovného druhu. Antonymné dvojice tvoria vždy slová s protikladnými vlastnosťami napr. život - smrť. Využívajú sa hlavne v umeleckom (hyperbolizovanie) a publicistickom štýle (zvýraznenie kontrastu). Centrálnym typom sú polárne antonymá – kontrastné. Predstavujú krajné hraničné hodnoty. Reprezentujú predovšetkým kvantitatívne adjektíva, od ktorých sú možné adverbiálne zriedkavejšie aj slovesné odvodeniny. Napríklad mladý – starý. Príznačnou črtou predovšetkým adjektívnych antoným je stupňovanie: mladší – starší.
Druhy antoným
polárne (vlastné, graduálne, kontrastné, vektorové, z hľadiska logiky kontrárne)
Je pre nich typické, že vyjadrujú protiľahlé body na polárnej škále, nepokrývajú však celý rozsah nadradeného pojmu, pretože medzi nimi alebo mimo nich sú ešte ďalšie stupne.
- veľký × malý
- obrovský × maličký
- teplý × studený
- sever × juh
- starý × mladý
- hladko-drsno
tučný-chudý oblečený-vyzlečený veselý-smutný
komplementárne (z hľadiska logiky kontradiktórne)
Svojimi význammi rozdeľujú rozsah nadradeného pojmu na dve polovice. Ide najmä o dvojice slov, z ktorých druhé je z prvého odvodené predponou „ne-“.
- prítomný × neprítomný
- katolík × nekatolík
Úplne alebo čiastočne (napríklad len v niektorých kontextoch) komplementárne môžu byť i niektoré ďalšie antonymá, napríklad:
- život (v jednom z významov slova) × smrť
- muž × žena (v právnom a bežnom význame komplementárne, biologicky i polárne)
- vnútri × vonku (pokiaľ sa nepočíta s medzipolohou)
paralelné (prípadové, nekompaktibilitné)
Dvojice slov, ktoré sú v určitom kontexte vnímané ako protiklady, hoci všeobecne sú dvomi z viacerých pojmov tej istej kategórie.
- kresťan × moslim
- kresťan × neveriaci
- hovoriť × spievať
- hovoriť × mlčať
- Čech × Nemec
- jablko × hruška
reverzné
Popisujú opačný proces (prvé slovo označuje zmenu zo stavu A do stavu B, druhé slovo zmenu zo stavu B do stavu A).
- vojsť × vyjsť
- poskladať × rozobrať
- nakládka × vykládka
- zvolaný × rozpustený
vzťahové (konverzné)
Dvojice, v ktorých jedno slovo vyjadruje vzťah z hľadiska jedného subjektu a druhé slovo ten istý vzťah z hľadiska druhého subjektu.
- rodič × dieťa
- učiteľ × žiak
- predávať × kupovať
- politik × občan
autoantonymá (antagonymá)
Autoantonymum je slovo, ktoré má viac významov, z ktorých niektoré sú si navzájom niektorým z vyššie uvedených spôsobov protikladné – ide teda o homonymné autonymá. Vznikajú napríklad vývojovou zmenou významu slova na protikladný alebo zvukovou či písanou zhodou rozdielne vzniknutý slov. V slovenčine sa vyskytujú výnimočne (zrejme – pravdepodobne i zjavne, pedofil – priateľ detí i vrah a przniteľ detí, súdruh – priateľ i predstaviteľ nepriateľskej mocenskej štruktúry).
Typické sú autoantonyma pre archaické jazyky, napríklad čínštinu. Vo veľkej miere sú zachované napríklad v latinčine (imago – obraz i vzor, altus – vysoký i hlboký, clam – potichu × clamare – kričať), gréčtine (farmakon – liek i jed, hagios – svätý i ohavný), angličtine (apparent – zjavný i domnelý, virtual - naozajstný i zdanlivý). Niektoré slovné korene majú v príbuzných latinčine nepriateľ, úžas je v ruštine hrôza, strašlivý v staročeštine znamenalo bojácný).
Pozri aj
Referencia
- Stanislav Komárek, Jazyk vědy a polární myšlení (prevzaté príklady antagoným z cudzích jazykov)