Olympique de Marseille

Založenie klubu sa datuje do roku 1892, kedy sa o jeho vznik zaslúžil aristokrat René Dufaure de Montmirail.[2] Francúzsko vtedy holdovalo viac rugby, zatiaľ čo futbal sa šíril najmä vďaka anglickým a nemeckým námorníkom. Už v tomto období na pomedzi 19. storočia a 20. storočia sa v klube ujalo motto, ktoré zostalo dodnes: Droit au But (preklad: Priamo k cieľu).[2] Medzi rokmi 1904 a 1908 sa Olympique prebojoval do semifinále francúzskej súťaže, na trofej však zatiaľ nedosiahol. Úspešné časy zažíval mestský rival Stade Helvétique Marseillaise, ktorý medzi rokmi 1909 až 1913 vyhral túto súťaž celkovo trikrát.[2] Prvá svetová vojna potom vystavila futbalu stopku.

Povojnové 20. roky sa ukázali byť zlatou érou, v ktorej vtedajší hviezdy Edouard Crut či Jean Boyer pomohli vybojovať novovzniknutý domáci pohár. Roku 1924 sa Olympique Marseille stal prvým klubom mimo Paríž, ktorý získal tento pohár, ďalší triumf sa uskutočnil v roku 1926 a v roku 1927. Roku 1929 sa stal Olympique majstrom francúzskej amatérskej ligy. O tri roky neskôr sa prístavný klub z Marseille pripojil k ďalším klubom v iniciatíve založiť profesionálnu ligu. Túto súťaž tím prvýkrát vyhral v roku 1937, v rokoch 1935 a 1938 potom pridal ďalší triumf v domácom pohári. Ani počas vojny mužstvo nezaháľalo a v roku 1943 získalo svoju šiestu výhru vo francúzskom pohári. Oporou boli stredopoliar Roger Scotti a útočník Emmanuel Aznar. Kým Scotti sa stal rekordmanom v počte za klub odohraných zápasov (zastavil sa na čísle 406), Aznar sa strelecky presadil 56 gólmi v 38 zápasoch.

Počas 50. a 60. rokov nastalo hluché obdobie bez jedinej trofeje, v rokoch 1959 a 1963 Marseille dokonca zostúpilo do druhej ligy. Hoci nešlo o obdobie úspechov, našli sa aj pozitíva. Švédsky útočník Gunnar Andersson sa s 186 gólmi zaradil medzi najväčšie legendy klubu. Napriek tomu boli okamihy, ktoré by priaznivci najradšej zabudli, napríklad prehru so Saint-Étienne 3:10 na domácej pôde roku 1952.[2] Opätovný rozmach nastal v 60. rokoch, keď sa stal riaditeľom Marcel Leclerc a trénerom Mario Zatelli. Roku 1969 pridal klub do zbierky ďalšiu trofej Coupe de France. Dvojica útočníkov v zložení Skoblar-Magnusson stála za ziskom majstrovského titulu dva roky nato. V ročníku 1971/72 tím obhájil titul a navrch pridal domáci pohár. Pre Marseille to bol vôbec prvý double v histórii.[2] Porovnanie s európskymi tímami však dopadlo neúspechom; najprv nestačili na Cruijffov Ajax a ďalší rok na Juventus. Roku 1976 Marseille získali ďalšie domáce pohár, francúzsku scénu avšak postupne ovládol klub zo Saint-Étienne.

Roku 1980 boli fanúšikovia nepríjemne šokovaní zostupom, hoci v kádri pôsobilo hneď niekoľko reprezentantov vrátane Marca Berdolla, Andersa Linderoth, Didiera sixe či Mariusa Trésor. Mužstvo potom vsadilo na mladých odchovancov, ktorí tím vyzdvihli späť do prvej ligy. Tejto generácii zvané Les Minots vládol obrancu a neskorší kapitán Éric Di Meco, v dobe postupu roku 1984 ešte len 20-ročný.[2]

Bernard Tapie sa stal prezidentom v roku 1986 a jeho meno sa spája s najslávnejším obdobím prístavného celku. Pod jeho vedením dorazili Jean-Pierre Papin, Karlheinz Förster alebo Klaus Allofs. V ročníku 1988/89 získalo Marseille double, na ktorom sa značne podieľal v lige 22 gólový útočník Jean-Pierre Papin. Tím prekonal všetky doterajšie rekordy francúzskej ligy, potom čo získal majstrovské tituly v nasledujúcich štyroch sezónach.

V ročníku 1989/90 Olympique obhájil titul za pomoci 30 gólov Papina, ktorého v majstrovskom ťažení podporovali Didier Deschamps, Enzo Francescoli alebo Chris Waddle. Dosiahol tiež semifinále v rámci PMEK, kde len vďaka pravidlu počtu gólov vypadol s Benficou. Benfica navyše počas prvého zápasu strelila kontroverzný gól, ktorý nemal platiť.[3]

Tretíkrát v rade najlepší ligový kanonier Papin 23 gólmi prispel k triumfu v ročníku 1990/91. Vo finále PMEK mal tím najcennejšiu trofej Európy na dosah, ale v penaltovom rozstrele podľahol CZ Belehrad 3:5.[4] Ďalší rok potvrdilo mužstvo rolu francúzskeho lídra štvrtým titulom, na ktorom sa takmer 40 gólmi podieľali Papin a Pelé. Postupu do skupiny PMEK však zabránila Sparta Praha.[3]

Štvrtý titul za sebou Marseille znova kvalifikoval do Európy. Pohár majstrov európskych krajín nahradila Liga majstrov, do ktorej klub vkročil vyradením Glentoran Belfast a Dinama Bukurešť. Ako v Európe, tak na domácej scéne tiahli tím útočníci Alen Bokšić a Rudi Völler, ktorí si dokopy prišli na takmer 50 gólov. Po prvých zápasoch s Glasgow Rangers (2:2), Club Brugge (2:0) a CSKA Moskva (1:1) mal tím na konte päť bodov.

Štvrtý zápas bol proti CSKA - bol to tím, ktorý v predkole vyradil Barcelonu. Góly Pelého, Ferreriho, Desaillyho a hetrik Sauzéeho rozhodli o drvivej výhre 6:0.[5] Na piaty zápas hraný začiatkom apríla na Stade Vélodrome dorazil škótsky klub Rangers bez hviezdneho útočníka Marka Hateleyho, ktorý bol za zvláštnych okolností vylúčený proti Bruggám a suspendovaný pre ďalšie zápasy. Hoci Sauzée otvoril skóre domáceho zápasu, Škóti zrovnali vďaka Durrantovi na konečných 1:1. Olympique Marseille museli vyhrať posledný zápas proti Bruggám a dúfať v nevýhru Rangers doma proti CSKA. Kým Francúzi si došli pre vytúžené tri body, Rangers bez Hateleyho doma remizovali 0:0. Marseille tak zamierilo do finále s víťazom druhej skupiny, ktorým sa stal AC Miláno kouča Fabia Capella. Milánčania disponovali svetovým útočníkom van Bastenom a obranou s menami Costacurta, Maldini, Baresi a Tassotti, napriek tomu dal jediný gól večera Basile Boli. Marseille vyhralo Ligu majstrov, na domácej scéne potom piaty titul za sebou.

V nasledujúcich mesiacoch prepukol korupčný škandál týkajúci sa najmä Tapieho a jeho pravej ruky, generálneho riaditeľa Bernese.[6] Olympique Marseille síce v ročníku 1993/94 vybojovali druhé miesto, boli však preradení do druhej ligy. bol im taktiež odobratý posledný francúzsky titul.[6]

Marseille sa vrátila do najvyššej ligy v roku 1996 s podporou výkonného riaditeľa spoločnosti Adidas Roberta Louis-Dreyfusa. Za trénera si vybral Rollanda Courbisa, upísal hráčov Fabrizia Ravanelliho, Laurenta Blanca a Andreasa Köpkeho a návrat pre Marseille znamenal jedenáste miesto v Ligue 1. V sezóne 1998–99 oslávil tím svoju storočnicu a vytvoril tím hviezd: Robert Pires, Florian Maurice a Christophe Dugarry, ktorý vyvrcholil druhým miestom vo francúzskom šampionáte, hneď za Bordeaux a prítomnosťou v Pohári UEFA kde vo finále v roku 1999, prehrali s FC Parmou. Courbis opustil tím v novembri 1999 po zlom začiatku sezóny.

Najbližšie sa Marseille k ďalšej trofeji dostalo, keď sa v roku 2004 dostali do finále Pohára UEFA a pôsobivo porazili Dnipro, Internazionale, Liverpool a Newcastle United. Vo finále ich však porazil čerstvo korunovaný španielsky šampión Valencia a fanúšikovia boli opäť nútení na ďalšiu trofej čakať. V roku 2005 sa Marseille podarilo zvíťaziť v Intertoto Cupe, porazil v ňom Lazio a Deportivo de La Coruña a získali ďalší postup do Pohára UEFA.

V Lige majstrov sa Marseille stalo prvým francúzskym tímom, ktorý zvíťazil na Anfielde, keď v sezóne 2007 zvíťazil nad vicemajstrom Liverpoolu 1:0. Z úvodných dvoch zápasov si tím odniesol šesť zo šiestich bodov. V ďalšom zápase zremizovali a v záverečnej skupinovej hre podľahli Liverpoolu 4:0, ktorý ako prvý anglický tím zvíťazil na štadióne Stade Vélodrome. Marseille, tretie v skupine Ligy majstrov, potom vstúpilo do pohára UEFA.[7] Marseille zavŕšil sezónu 2008–09 druhým miestom v Ligue 1 po tesných pretekoch s Bordeaux o titul. To im vynieslo priamy vstup do skupinových fáz Ligy majstrov UEFA, čo bola ich tretia sezóna v rade.

Dominantný Lyon mal byť kandidátom na titul aj v ročníku 2008/09. Tréner Gerets dostal pre svoj tím posilu v podobe Ben Arfy, ktorý prišiel práve z Lyonu za 12 miliónov eur.[8] Ten tak vystužil zálohu spoliehajúcu sa tiež na Lorika Canu a Benoît Cheyrou, zatiaľ čo o góly sa mali starať útočníci Bakari Kone a Mamadou Niang. V bránke stál Steve Mandanda, na stopérkej pozícii Hilton a na ľavom kraji obrany potom Taye Taiwo. Marseille a Bordeaux sa chopili rolí vyzývateľov Lyonu v tesnom boji o titul. Štyri kolá pred koncom malo Marseille a Bordeaux po 68 bodoch, zaváhanie prístavného celku proti Lyonu ale dostalo do výhody Bordeaux, ktoré malo pred posledným kolom náskok troch bodov. Hoci Geretsovi zverenci porazili Rennes 4:0[9], ich konkurent nezaváhal proti Caen a titul získal on.[10] V rámci Ligy majstrov neuspeli v skupine v konkurencii FC Liverpool a Atlética Madrid a skončili tretí pred PSV Eindhoven. V rámci Pohára UEFA dosiahli štvrťfinále, pre ďalšiu sezónu mal tím istotu účasti v Lige majstrov. Pre nezhody s majiteľom však tím opustil tréner Gerets.[11]

Posilou pre Les Olympiens sa stal záložník Stéphane Mbia, ďalšími prídavky do tímu sa stali napr. Gabriel Heinze, Lucho Gonzalez, Édouard Cissé a Souleymane Diawara.[12] Marseille zvíťazilo vo finále Coupe de la Ligue 2010 na ihrisku Stade de France v marci 2010 keď porazili Bordeaux 3:1[13]. Bol to ich prvý významný titul od triumfu v Lige majstrov o 17 rokov skôr.

O dva mesiace neskôr Marseille vyhralo svoj prvý ligový titul po 18 rokov s dvoma zápasmi k dobru, keď porazilo Rennes 3:1.[14] Ďalší významný titul bolo víťazstvo v Coupe de la Ligue, keď v ročníku 2011 zvíťazil 23. apríla víťazstvom nad 1:0 Montpellier[15]. Predtým sa kvalifikovali do poslednej šestnástky Ligy majstrov UEFA prvýkrát od svojho historického úspechu, prehrali však 2:1 na Old Trafford s Manchestrom United[16] a vytvorili tiež rekord Ligy majstrov tým, že rozdrvili Žilinu 7:0[17], čo bolo najväčšie víťazstvo hostí v histórii súťaže. V roku 2011 stratilo Marseille majstrovský titul Ligue 1, ale piatykrát v rade sa kvalifikovali do Ligy majstrov UEFA, čo bol klubový rekord.

27. júla 2011 vyhralo Marseille titul Trophée des Champions 2011 keď porazili Lille 5–4 na ihrisku Stade de Tanger v Maroku. Výsledok bol významný, keďže Marseille ešte 5 minút pred koncom prehrávali 3:1. Bol to pozoruhodný návrat, keď za posledných päť minút bolo strelených 5 gólov a hetrikom sa blisol André Ayew. Liga majstrov im priradila ťažkých súperov - Real Madrid a AC Miláno a na Marseille tak nakoniec pripadlo až tretie miesto pred FC Zürich zaisťujúce účasť v play-off novej Európskej ligy. Tam Marseille skončilo v osemfinále, kde nestačilo na Benficu Lisabon.

Obhajobu titulu mali umožniť prichádzajúci útočníci André-Pierre Gignac a Loïc Rémy. Do obrany navyše dorazil Španiel César Azpilicueta. Klub sa však v sezóne 2011–12 trápil a po šiestich zápasoch mu patrili spodné priečky tabuľky Ligue 1. V Lige majstrov zvíťazilo 3:0 proti Borussii Dortmund a v novembri toho istého roku uspelo 3:0 nad súperom PSG. Marseille sa tak už druhú sezónu v rade kvalifikoval do vyraďovacích fáz Ligy majstrov.

Vo februári 2012 "vybojovalo" mužstvo dlhú negatívnu sériu - 13 zápasov bez víťazstva[18], ale po prvýkrát od víťazstva v súťaži v roku 1993 sa kvalifikovalo do štvrťfinále Ligy majstrov. V nej počas svojej slabej formy podľahol neskorším finalistom Bayern Mníchov. Klub si však tretí rok udržal Coupe de la Ligue a vo finále porazil Lyon 1:0. Ďalší Ligue 1 titul sa tak získať nepodarilo, proti bolo Lille na čele s Eden Hazard.[19] Na Les Olympiens tak zostalo druhé miesto.

V lete 2012 rezignoval Deschamps a kormidlo prevzal Elie Baup, ktorý v sezóne 2012–13 priviedol klub k prekvapujúcemu druhému miestu napriek tomu, že predal viac kľúčových hráčov. Baup bol vyhodený 7. decembra 2013 po porážke 1:0 s Nantes na štadióne Stade Velodrome. Nahradil ho dočasne José Anigo. Klub skončil v sezóne 2014 šiesty a po prvýkrát za posledných desať rokov nezískal miestenku v dôležitých európskych súťažniach. Anigo klub krátko potom opustil.

2. mája 2014 oznámilo vedenie klubu dohodu s Marcelom Bielsom, ktorý vo svojej neskoršej kariére dotiahol ako hlavný trénenr Leeds United tento tím až do Premier League.[20] Bielsa bol prvým argentínskym trénerom klubu a prvým trénerom, ktorý viedol tím do vynoveného štadióna Velodrome, ktorý sa otvoril v auguste prípravným zápasom proti Montpellier. V prvej Bielsovej sezóne, klub viedol ligovú tabuľku sedem mesiacov, skončil však štvrtý ale kvalifikoval sa tak do Európskej ligy UEFA. V júni 2015 odišli z klubu traja kľúčoví hráči - André-Pierre Gignac a André Ayew po skončení zmlúv opustili klub pre Tigres UANL a Swansea City, zatiaľ čo Dimitri Payet odišiel do West Ham United za 15 miliónov EUR .

Po solídnej predsezónnej fáze, ktorá zahŕňala výhru 2:0 nad Juventusom v trofeji Roberta Louisa-Dreyfusa a angažovaní deviatich hráčov, Bielsa rezignoval na svoj post, len pár minút po prvom zápase Ligue 1 v sezóne 2015–16. proti Caen. Marseille prehralo zápas 1:0 a Bielsa, svojím nečakaným rozhodnutím šokoval futbalový svet. Poukázal na nedôveru vedeniu klubu. Bielsov odchod údajne zanechal jeho hráčov v šoku, mnohí sa túto správu dozvedeli len prostredníctvom sociálnych sietí.

19. augusta 2015 bol za nového trénera Marseille vyhlásený Míchel[21]. Prežil však veľmi frustrujúcu sezónu, keď klub viac ako šesť mesiacov nedokázal vyhrať domáci zápas v Ligue 1. K jeho prepusteniu došlo v predvečer semifinálového zápasu klubu Coupe de France. Rovnako ako v roku 2015 aj teraz bol ako dočasný tréner menovaný Passi. Pod jeho vedením sa Marseille dostalo do finále Coupe de France prvýkrát za posledných deväť rokov kde podľahlo 4:2 súperovi z Paríž Saint-Germain.[22] Marseille skončili ligovú sezónu na trinástom mieste, čo je najhoršie umiestnenie za posledných 15 rokov.

V lete 2016 Marseille opäť predalo niekoľko kľúčových hráčov, aby splnili finančné záväzky a vyrovnali svoje mzdové náklady pred blížiacim sa prevzatím. Steve Mandanda, dlhoročný kapitán klubu sa presťahoval do Crystal Palace, Nicolas N'Koulou prestúpil do Lyonu, zatiaľ čo útočník Michy Batshuayi bol predaný do Chelsea za rekordných 40 miliónov eur.

Sezónu 2016–17 v Ligue 1 začali Marseille s dočasným manažérom Franckom Passim na čele. 3. mája 2018 sa Marseille dostalo do finále Európskej ligy UEFA 2017–18 po vyradení Red Bullu Salzburg v semifinále keď prvý zápas 26, apríla 2016 vyhrali 2:0[23], v odvete sa vďaka víťazstvu Salzburgu rovnakým skóre dostali do predĺženia, kde gólom da Fonseca v 116 minúte rozhodli o svojom postupe.[24] Vo finále však prehrali s Atléticom Madrid.[25]

V sezóne 2019–20 skončili Marseille na druhom mieste po predčasnom ukončení sezóny kvôli pandémii Covid-19, čím sa kvalifikovalo do Ligy majstrov UEFA 2020–21 prvýkrát od roku 2013–14. 25. novembra 2020 prekonalo Marseille negatívny rekord v počte po sebe idúcich prehier v Lige majstrov, čím prekonalo doterajší rekord 12 prehier v rade stanovený belgickým Anderlechtom. Rok 2021 začali marselle výhrou 3:1 nad Montpelier a v tabuľke sa pohybovali okolo šiesteho miesta.