Odboj

Odboj alebo odbojové hnutie je organizovaný odpor určitej časti civilného obyvateľstva proti vládnúcemu režimu[1] alebo okupácii, v súčasnosti často s cieľom narušiť mier, poriadok a stabilitu.[2] Hnutie odporu sa môže snažiť dosiahnuť svoje ciele aj prostredníctvom použitia nenásilného odporu (niekedy nazývaný civilný odpor), alebo použitím sily, či už formou ozbrojeného alebo neozbrojeného odporu. V mnohých prípadoch, ako napríklad v Nórsku počas druhej svetovej vojny, hnutie odporu môže používať obe násilné aj nenásilné metódy, zvyčajne fungujú v rámci rôznych organizácií a pôsobiace v rôznych fázach alebo zemepisných oblastiach v rámci jednej krajiny.

Sovietski partizáni v Bielorusku počas druhej svetovej vojny.

Príslušníci hnutia odporu nemusia byť vždy považovaní za kombatantov v zmysle Ženevských dohôd, ktoré tieto práva umožňujú uznať pre bojovníkov proti koloniálnej nadvláde, cudzej okupácii alebo proti rasistickému režimu[3]. Niektoré krajiny alebo režimy ich môžu považovať za teroristov alebo banditov. Ich zaradenie je preto čisto politickou otázkou.

Termín sa často spája s hnutím odporu v Nemcami okupovanej Európe počas druhej svetovej vojny.[4][5] Počas druhej svetovej vojny fungovalo hnutie odporu aj na Slovensku. Predstavovali ho rôzne ilegálne organizácie, medzi najznámejšie z nich patrili Flóra a Justícia. Príslušníci odboja sa podieľali na príprave Slovenského národného povstania. Odbojové hnutie viedlo spravodajskú činnosť pre vojská Spojencov, pomáhalo ukrývať politicky, či rasovo prenasledované osoby a vojnových zajatcov, ktorým sa podarilo uniknúť z nacistického zajatia. Na mnohých miestach viedlo diverznú činnosť a sabotáže, či otvorenú partizánsku vojnu.