Najmodrejšie oči

Najmodrejšie oči je román americkej spisovateľky Toni Morrisonovej z roku 1970.

O diele

Najmodrejšie oči sú románová prvotina americkej spisovateľky Toni Morrisonovej.

Na rozdiel od jej ďalšieho diela Pieseň o Šalamúnovi je román komorný, ale z formálnej stránky je rovnako vycibrený a z ideovej závažný. Jeho myšlienkový obsah je odrazom politického kvasu búrlivých šesťdesiatych rokov, keď sa v Spojených štátoch rozšírilo masové hnutie obyvateľstva za občianske práva. Ohlasovali sa v ňom zaznávané menšiny, černosi, Mexičania, Portoričania aj Indiáni. Politickú situáciu navyše jatrila vojna vo Vietname. To všetko sa odzrkadlilo v mohutných spoločenských akciách, ako boli protivojnový pochod k Pentagonu, pochod černochov na Washington i búrlivý zjazd Demokratickej strany v Chicagu roku 1968.

V tomto období sa svedomím Ameriky stávajú spisovatelia. Norman Mailer píše Armády noci (Armies of the Night, 1968) o protivojnovom pochode, svojím prispievajú aj Mary McCarthyová a John Hersey. Všetci významní spisovatelia bez ohľadu na farbu pokožky sa vyslovujú priamo či nepriamo k pálčivým problémom doby. Vznikajú vyhranené literatúry menšín. Z nich asi najvýznamnejšia (popri židovskej) je literatúra černošská. Jej predchodcami boli významní spisovatelia černošského pôvodu, ako Langston Hughes a Richard Wright, no vo svojej tvorbe ešte vystupovali ako jednotlivci. Zakladateľom novej početnej černošskej prózy sa stal predovšetkým Ralph Elison so svojím Neviditeľným mužom (Invisible Man, 1952), v šesťdesiatych rokoch bol jeho nasledovníkom James Baldwin a na prahu sedemdesiatych rokov preberá vedúce postavenie Toni Morrisonová. Všetci títo autori sa vo svojich dielach usilujú hľadať a nájsť svoju totožnosť ako východiskovú pozíciu pre zaujatie vzťahu k sebe i k vonkajšiemu svetu. Vedia, že ide o základnú životnú otázku. Už sa nemôžu dlhšie prispôsobovať diktátu bielej spoločnosti. Vymaňujú sa z myslenia vo vnucovaných kategóriách. Tento nový prístup im umožňuje zobraziť postavenie amerických černochov v ľudsky všeobecne platnom zmysle.

Toto všetko v plnej miere platí o tvorbe Toni Morrisonovej.

Hrdinami Morrisonovej próz nie sú ľudia cnostní ani príkladní, naopak, v nejednom ohľade prekračujú hranice všeobecne uznávanej morálky, pretože ich k tomu privádzajú podmienky, v ktorých žijú. Sú to zväčša ľudia z najnižších vrstiev, existujúci na okraji spoločnosti. Vedia si však najväčšmi udržať svoju integritu. Nie sú nakazení ambíciami, falošnými morálnymi imperatívmi, sú „slobodní“, ako ich označuje Morrisonová. Tí spomedzi nich, čo sa vyšvihnú, získajú aký-taký majetok, začnú sa vo väčšine prípadov spreneverovať svojmu pôvodu. Bojujú proti svojmu černošstvu, usilujú sa ho zo seba vykoreniť, alebo sú voči nemu ľahostajní. Usilujú sa udržať si čo najsvetlejšiu pokožku, prijímajú ideály bielej rasy, prestávajú byť sami sebou, a to ich znetvoruje, odsudzuje na záhubu. Prežijú len vtedy, ak budú na svoju čerň hrdí, ak sa prihlásia k dedičstvu svojich čiernych predkov, ak budú žiť v súlade s ich etickými a estetickými ideálmi.

V Najmodrejších očiach sa Toni Morrisonová vracia do svojho detstva v rodnom Loraine a ústami malej Claudie rozpráva tragický príbeh o márnej túžbe po láske. Keď táto túžba napokon nachádza naplnenie – v znetvorenej podobe – zahubí samu seba. V tom má Morrisnovej próza všeľudskú platnosť. Malá Pecola však verí, že ju neľúbia preto, lebo je škaredá, lebo je čierna, lebo nespĺňa ideál belošskej krásy – a to je špecifický černošský problém. Pecole ani jej okolie, ani jej rodičia nevedia poskytnúť lásku. Cholly nikdy rodičovskú lásku nepoznal a Pauline sa dala nakaziť lacnými romantickými filmovými príbehmi, nežije skutočným životom. Chollyho život otupí, a keď v závere románu pocíti voči svojej dcérke chvíľkový láskyplný súcit, nevie jej ho vyjadriť ináč ako primitívnym pudovým spôsobom, a tým ju zničí.

Morrisonová nám však z tejto bezvýchodiskovej situácie ponúka východisko. Na tej istej pôde, vyprahnutej a neúrodnej, ktorá nedala „vyklíčiť semiačku“, rastú aj dve Pecoline rovesníčky Claudia a Frieda, obklopené láskyplným rodinným prostredím, kde matka vie poskytnúť útechu i nežnosť a otec svojim maličkým ochranu a bezpečie. Claudia s Friedou netrpia falošnými predstavami o belošskej kráse. Claudia sa im bráni tým, že štvrtí modrooké, zlatovlasé bábiky.

Keď tieto dievčatá vyrastú, budú mať dosť síl, aby si so životom poradili, aby ho prežili skutočný a bohatý, aby sa nepoddali a neuchýlili k jeho napodobenine.[1]

Kontext

Kniha bola napísaná v 70-tych rokoch, v dobe hesiel „čierna sila“ alebo „čierna je krásna“. Autorka sa nepochybne snažila otvoriť tému frustrácie vo vnútri amerických černochov, ktorú si so sebou niesli z dôb otroctva. Téma rasizmu a krásy je v popredí celej knihy - Pecola je posadnutá „krásou“ modrých očí a túži po nich, pretože v nich vidí jediný spôsob, ako sa stať krásnou nielen pre seba, ale aj pre okolie.

Hlavný dej príbehu sa odohráva počas roku 1942 a je postavený na udalostiach, ktoré prežívajú dve černošské rodiny MacTeerovcov a Breedlovcov. Autorka zároveň analyzuje hlavné postavy zo psychologickej stránky a čiastočne využíva svoj príbeh ako nástroj, pomocou ktorého zobrazuje myslenie Afroameričanov, ukazuje ich nízke sebavedomie a frustráciu z vopred prehraného zápasu o krásu a uznanie v „bielom svete“.

Dej

Komorný príbeh popisuje život černošskej rodiny po období tzv. Veľkej depresie. Pán a pani MacTeerovci žijú v Ohiu a okrem svojich dcér - deväťročnej Claudie a desaťročnej Friede sa starajú aj o dočasne zverenú Pecolu, ktorá pochádza z problémovej rodiny. Jej matka Polly, oplyvajúca odmeranosťou a chladnosťou, zvádza každodenný psychický a fyzciký boj s neustále opitým partnerom Chollym. Pecola, ktorá bola odmalička osamelá, nemilovaná a nepekné dievčatko má jedinú túžbu – vlastniť modré oči. Také majú tie krásne biele bábiky, ktoré dostávajú čierne deti na Vianoce, keď boli dobré. V tej túžbe sa sústreďuje všetok jej hlad po uznaní a láske, veď keby mala modré oči, bola by pekná a každý by ju mal rád. Protikladom Pecoly sú jej kamarátky, ktoré láskaví a starostliví rodičia chránia pred falošným pocitom menejcennosti, a tým im poskytnú pevný základ, aby ich pudová hrdosť na vlastnú rasu mohla prerásť do uvedomelej hrdosti slobodnej čiernej ženy.

Avšak Pecola nebola jediná, kto viedol nespokojný život. Popri hlavnom deji sa v retrospektíve vraciame do detstva a dospievania Pecolinho otca Chollyho, ktorého vlastná matka odhodila na smetisko pár dní po narodení. Od útleho veku ho vychovávala teta Jimmy. Cholly svojho otca nikdy nepoznal a po smrti tety sa ho rozhodol ísť hľadať. Bol ním odmietnutý a zostal sám, až kým nespoznal životnú partnerku Paulinu, s ktorou má syna Samma a dcéru Pecolu.

Jedenásťročná Pecola sa po krátkom pobyte u MacTeerovcov vracia späť k svojej rodine, kde sa jedného dňa stane obeťou znásilnenia. Tento čin nezostane bez následkov a Pecola čaká dieťa s vlastným otcom. Nikto neverí, že by sa mladej školáčke mohlo narodiť živé a zdravé dieťa. Jediný, kto tajne dúfa, že sa dieťa narodí v poriadku sú jej dve kamarátky zo susedstva – Claudia a Frieda. Infantilne veria, že ak zasadia semienka kvetov do zeme a kvety vyrastú, tak dieťa prežije. Ale kvety nevykvitnú a Pecoline dieťa predčasne zomiera. Pecola sa zblázni a s domnienkou, že má najmodrejšie oči, žije so svojou matkou na okraji mesta. Cholly, ktorý ju druhýkrát znásilnil zomiera vo väzení.

Hlavné témy

Krása vs. škaredosť

Černošské postavy v románe Najmodrejšie oči boli vychovávané v duchu, že biela rasa je ideálom krásy. Postavy boli neustále podriaďované predstavám o belosti, ktoré boli ponúkané cez filmy, knihy, cukríky či časopisy, až po hračky a reklamy končiac. Spočiatku sa len Pecola a Frieda rozplývajú nad krásou belošky Shirley Templeovej, a neskôr aj pani Breedlová strávi celé dni v kine tým, že obdivuje biele herečky s tajným želaním, aby aj ona mohla raz jedného dňa patriť do ich sveta. Spojitosť medzi krásou a belosťou zatlačila myšlienku krásy za telesný zovňajšok, čo spôsobilo, že telesná krása sa stala meradlom dôležitosti a hodnoty človeka. Preto veľa postáv v tomto románe uverilo, že ich (ne)krása určuje ich hodnotu a postavenie v spoločnosti a rodine. Hlavné postavy tak rozvíjajú svoju hrdosť a sebaúctu na základe týchto myšlienok o kráse. Postupne sa s krásou a škaredosťou stotožňujú, čo má ničivé účinky na ich životy. Prostredníctvom rozprávača sa dozvedáme, že rodina Breedlovcov utkvela v chudobe, pretože verí, že sú škaredí a Pecola verí, že si zaslúži urážanie a opovrhovanie a zanedbávanie, ktoré zažíva doma korení v prijímaní samej seba ako škaredej osoby.

V protiklade zdrvujúcej škaredosti stojí krása, ktorá dodáva svojim postavám silu. Prítomnosť krásnej Maureen Pealovej má napríklad schopnosť zastaviť násilie, ktoré páchajú spolužiaci na Pecole v škole. Moc ktorú má krása vedie Pecolu k myšlienke, že ak bude vlastniť modré oči, ktoré sú považované za charakteristický znak krásy a bielej rasy, tak prekoná biednu situáciu, v ktorej sa ocitla. Tak ako jej život, ktorý je čím ďalej tým horší, tak sa prehlbuje aj jej posadnutosť modrými očami, ktorá ju dovedie k šialenstvu. Nakoniec uverí, že v skutočnosti má modré oči. Avšak krása a škaredosť v našom vnútri či na povrchu, nie je to čo nás ničí alebo ruinuje. Tá deštruktívna sila spočíva v stotožnení sa s myšlienkou, čo nás robí krásnymi.

Rasa a rasizmus

Na rozdiel od typického zobrazenia rasizmu, ktorý zahŕňa odporcov bielej rasy voči čiernym, román skúma podstatu rasizmu, ktorá sa objavuje medzi ľuďmi rovnakej černošskej rasy. V diele sa objavuje niekoľko postáv bielej rasy, ale žiadna nezostáva v centre pozornosti. Rasa nie je určená len farbou pleti, krivkami alebo strihom vlasov, ale tiež miestom narodenia, sociálnym, ekonomickým a vzdelanostným zázemím. "Belosť" je spájaná s mocou, čistotou, ohodnotením, zatiaľ čo tmavosť pleti je stotožňovaná s nesmrteľnosťou, špinavosťou a bezcennosťou. Tieto rasové myšlienky sa v rôznej miere stanú súčasťou hlavných postáv v románe. Osvojenie týchto myšlienok napokon vedie k rasovej sebenenávisti medzi postavami a spôsobí rôzne formy nefunkčnosti v ich životoch. Napríklad pani MacTeerová sa správa prísne a nevľúdne ku Claudii keď ochorie, pretože choroba naznačuje nečistotu, ktorá súvisí s čiernou rasou. Postavy v románe používajú iných černochov ako odkazový bod na základe ktorého hodnotia samých seba. Odlišnosti sú dané na základe odtieňa pleti, farby očí a strihu vlasov, ale keď tieto ukazovatele nesplnia očakávania pri určovaní rasy, postavy sú súdené na základe sociálnych, ekonomických, vzdelávacích, náboženských a dedičných pomerov. Geraldine sa pokúša oddeliť seba a svoju rodinu od černošského zjavu tým, že si vyrovnáva vlasy a natiera syna pleťovým mliekom, aby mal bledú pokožku a udržiava svoj domov dokonale čistý.

Postavy, ktoré sa v ničom nepodobajú belochom, trpia najviac. Téma rasy a ničivej sily rasovej sebenenávisti vrcholí pri znásilnení Pecoly. Tento okamih je doslova ale aj obrazne vrcholom rasovej sebenenávisti. Po znásilnení musí Pecola niesť nielen odpor voči sebe ako jej otec, ale tiež aj otcovo dieťa.

Hlavné postavy
  • Pecola Breedlová – hlavná postava diela, 11-ročné černošské dievča, ktoré verí, že ju neľúbia preto, lebo je škaredá, lebo je čierna, lebo nespĺňa ideál belošskej krásy – a to je špecifický černošský problém. Pecole ani jej okolie, ani jej rodičia nevedia poskytnúť lásku. Zo začiatku je citlivá, krehká a nečinne znáša zneužívanie jej matky, otca a spolužiakov. Ku koncu diela sa z nej stáva úplne zničená osobnosť.
  • Claudia MacTeerová – primárny rozprávač, ktorý svojimi detskými spomienkami uvádza jednotlivé kapitoly nazvané po ročných obdobiach. Nebojácna, vnútorne silná 9-ročná bojovníčka, ktorá zápasí s tyraniou dospelých nad deťmi a proti idealizovaniu „bielej krásy“ černošskou komunitou. Claudia so sestrou netrpia falošnými predstavami o belošskej kráse. Claudia sa im bráni tým, že štvrtí modrooké, zlatovlasé bábiky.
  • Frieda MacTeerová – Claudiina 10-ročná sestra, ktorá zdieľa sestrinu nezávislosť a tvrdohlavosť. Pretože je staršia, viac rozumie svetu dospelých a niekedy je statočnejšia ako Claudia. Spolu so sestrou vyrastajú v stabilnej rodine, ktorá ich pevne chráni a stanú sa predobrazom slobodných hrdých čiernych žien, ktoré nedovolia životu, aby ich znetvoril. Keď tieto dievčatá vyrastú, budú mať dosť síl, aby si so životom poradili, aby ho prežili skutočný a bohatý, aby sa nepoddali a neuchýlili k jeho napodobenine.
  • Cholly Breedlove – Pecolin otec, je výbušný a násilnícky. Svoje poníženie z dospievania vyjadruje vo forme frustrácie voči ženám v jeho živote. Dokáže byť aj nežný, ale v priebehu deja zúrivosť jasne prevyšuje jeho jemnú stránku. Cholly nikdy rodičovskú lásku nepoznal a keď v závere diela pocíti voči svojej dcérke chvíľkový láskyplný súcit, nevie jej ho vyjadriť ináč, ako primitívnym pudovým spôsobom, a tým ju zničí.
  • Polly Breedlová – Pecolina matka, ktorá verila, že je škaredá. Táto viera z nej urobila osamelú a chladnú ženu. Mala ochromené chodidlo a samu seba vidí ako mučeníčku v hroznom manželstve. Zmysel svojho života nachádza nie vo svojej vlastnej rodine, ale v romantických filmoch a v práci pre majetné belošské rodiny.

Referencie
  1. Samcová, J. 1986. Toni Morrisonová: Najmodrejšie oči. Bratislava: Slovenský spisovateľ. 192 s.

Zdroje
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.