Monodráma

Monodráma sa objavovala už v antickej dráme, kde bola významnou súčasťou starogréckeho divadla. Výrazný rozmach monodráma zaznamenala v Anglicku počas viktoriánskej éry, kedy sa po prvýkrát etablovala ako žáner. V opera sa monodráma pôvodne objavovala vo forme melodrámy. Prvky monodrámy implantovali do svojich vystúpení aj mnohí moderní umelci, najmä performanceri (napr. Laurie Andersonová)

Základným špecifikom divadla jedného herca je samotný herec. Jeho existencia na javisku, vystupovanie i charizma jednoznačne ovplyvňuje celkový výsledok i všetky ostatné prvky inscenácie. Ako poznamenáva J. Grossman, divadlo jedného herca nadväzuje na „tradíciu monológu ako postupu výsostne dramatického a divadelného, prastarého a vždy a v najrôznejších poetikách odskúšaného.“[1] Podstatou monodrámy je teda monológ, „rozhovor, ktorý vedie postava sama so sebou.“[2] V skutočnosti však monodráma nie je iba samotný monológ, ale tento má v sebe aj konflikt dialógu, v rámci ktorého partnerom herca na javisku sa stáva divák.

Divadlo jedného herca si vyžaduje osobitý spôsob herectva – úprimný, bez pretvárky. Aj keď tento typ divadla pripúšťa istú mieru štylizácie, nadviazanie kontaktu s divákom musí byť autentické. Účinkovanie samotného herca na scéne kladie na neho oveľa vyššie nároky – stránke psychickej i fyzickej. Je to pohyb na hrane, kedy každé zle zvolené slovo, neadekvátna intonácia či nepatričný pohyb môžu nenávratne zrušiť kúzlo okamihu. Dôležitú úlohu v monodráme spĺňa rekvizita – tá môže byť personifikáciou, pomáha hercovi konať, prostredníctvom nej môže herec vyjadriť vzťah k inej (neprítomnej) osobe. Keďže tento spôsob divadla má oveľa menšiu možnosť využívať technické alebo výtvarné efekty, do popredia sa dostávajú téma a obsah.[3]

Špecifickosť a sila divadla jedného herca tkvie predovšetkým v téme, v obsahu. Keďže tento spôsob divadla má oveľa menšiu možnosť využívania technických či výtvarných efektov, téma a obsah sa dostávajú do popredia. „Alfou i omegou naozaj zaujímavej monodrámy je text.... Text musí priniesť veľkú dramatickú situáciu, ktorá jednak umožní divákovi rýchlo prijať konvenciu divadla jedného herca a ktorá má sama v sebe obsiahnutú nutnosť konania. To, že postava monodrámy by mala mať osud s veľkým mravným konfliktom a jej téma by mala rezonovať s divákovou každodennou skúsenosťou, považujem za samozrejmé.“ (R. Růžička) [4]

Dĺžka inscenácie je obvykle výrazne kratšia oproti iným divadelným hrám a zvyčajne pozostáva z jediného dejstva.

• Anton Pavlovič Čechov: O škodlivosti tabaku
• István Örkény: Mačacia hra
• Jean Cocteau: Ľudský hlas
• Samuel Beckett: Krappova posledná páska
• Patrik Süskind: Kontrabas
• Mattias Brunn: Po Fredrikovi
• Roberto Athayde: Pani Margaréta
• Dario Fo: Mystero buffo

• Milka Zimková: Neveľo nás idze, neveľo nám treba (h. Milka Zimková, 1979)
• Milka Zimková: Sojka (h. Milka Zimková, 1980)
• Milka Zimková: Čas kikiríkania alebo Bonsuár, umelci (h. Milka Zimková, 1980)
• Anton Pavlovič Čechov: Monológ o tabaku (h. Anton Korenči, 1986)
• Patrik Süskind: Kontrabas (h. Martin Huba, 1988)
• Jana Juráňová: Salome (h. Jana Bittnerová, 1988)
• Georg Kreisler: Lola Blau (h. Nela Valentová, 1993)
• Árpád Göncz: Dnešná Médea (h. Adela Gáborová, 1996)
• Ivan Martinka: Šalom Alejchem (h. Ivan Martinka, 2000)
• Willy Russel: Shirley Valentine (h. Zuzana Kronerová, 2004)
• Rastislav Ballek: Tiso (h. Marián Labuda, 2005)
• Caspar Ester: Au – revoir (h. Ľudmila Lukačíková, 2007)
• Éric-Emmanuel Schmitt: Evanjelium podľa Piláta (h. Ján Kožuch, 2008)
• Sláva Daubnerová: M.H.L. (h. Sláva Daubnerová, 2010)
• Rastislav Ballek: Hollyroth, anebo Robert Roth spívá Jana Hollého mrzkosti a pomerkováňá (h. Robert Roth, 2010)
• Leslie Ayvazianová: Skok z výšky (h. Eva Pavlíková, 2010)
• Rainer Lewandowski: Hamlet dnes nebude (h. Ján Mistrík, 2012)
• Peter Turrini: Hotovo, schluss... (h. Miro Noga, 2012)
• Andrej Kalinka/Ivan Martinka: Bartimejove pašije (h. Ivan Martinka, 2012)