Medzičas (občianske združenie)

Vzniklo „na troskách“ Zväzu slovenských dramatických umelcov dňa 14. decembra 1989 ako Fórum mladých divadelníkov na Slovensku s pracovným názvom Medzičas.[1]

Medzičas vznikol ako široká platforma pre (najmä profesionálnych) divadelníkov, ktorí v podmienkach po roku 1989 hľadali možnosti svojho uplatnenia mimo siete štátnych divadiel, čo dovtedy nebolo možné. Táto prvá vlna nezávislých divadiel sa vyznačovala novým spôsobom konštituovania súborov (divadlá vznikali ako občianske združenia), overovaním rôznych typov prevádzky a vyhľadávaním netradičných priestorov (od pivníc cez galérie až k bazénom, či kotolniam). Nové podmienky práce spätne ovplyvňovali aj spôsob práce a umelecké postupy tvorivých skupín i jednotlivcov. V rokoch 1990 až 1992 sa Medzičas, ktorí pôvodne iniciovali najmä mladí divadelní teoretici (Renáta Heldová, Silvia Hroncová, Anna Grusková, Juraj Šebesta, Ivan Hronec a i.), pod tlakom praktikov vyformoval do občianskeho združenia podporujúceho a preferujúceho vznik a realizáciu divadelných projektov a predstavení.[2]

Okrem spomínaných teoretikov Medzičas združoval najmä tvorivé umelecké osobnosti a súbory (Divadlo a.ha., GUnaGU, Divadlo Stoka, Hubris, nezávislá tanečná skupina „A dato“, Teatro Tatro, Michal Murin a i.). Združenie v rokoch 1990 až 1992 formovala a viedla Viki Janoušková (spoluzakladateľka a dramaturgička Divadla a.ha.), od marca 1993 ju vo vedení Medzičasu vystriedal Viliam Klimáček (autor a režisér divadla GUnaGU).

V rámci svojich aktivít Medzičas súbory, ktoré združoval, predstavoval aj na viacerých prehliadkach, ktoré vo vlastnej dramaturgii (Viki Janoušková) a produkcii organizoval – v roku 1991 v Bratislave, v roku 1993 bol organizátorom Off programu Divadelnej Nitry a v roku 1994 predstavil výber mladých slovenských umelcov aj v Divadle na Provázku v Brne.

Okrem organizátorsko-produkčnej činnosti Medzičas rozbiehal aj vydavateľské aktivity (Medzičasopis, katalógy výstav mladých scénografov a pod.)

Výhodou aj nevýhodou Medzičasu bolo, že pod jednou hlavičkou združilo spektrum reprezentantov navzájom nekompatibilných názorov,[3] čo na jednej strane pomáhalo hľadať nové cesty pre existovanie slovenského divadelníctva mimo siete stálych divadiel, na druhej strane postupne viedlo k divergencii názorov a vzájomnej nekompatibilite smerovania jednotlivých osobností i súborov.

Medzičas zanikol v roku 1996, takmer všetci jeho členovia však dodnes úspešne pokračujú v divadelnej tvorbe.[4] Táto prvá vlna nezávislých divadiel má zásluhu na tom, že donútila štátne inštitúcie uvažovať o spôsobe financovania nezávislých divadelných projektov a v spolupráci s Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky túto cestu do istej miery aj našla.

Združenie Medzičas počas svojej existencie vydávalo vlastný časopis, symbolicky nazvaný Medzičasopis. Prvé číslo vyšlo v roku 1991 v náklade 500 kusov ako neperiodická publikácia. Jeho zostavovateľkou bola umenovedkyňa Nina Jassingerová. Od roku 1992 sa šéfredaktorkou Medzičasopisu stala divadelná teoretička (a neskôr aj autorka) Anna Grusková, od roku 1993 sa pôvodne neperiodický zborník stal periodikom, ktoré vychádzalo 4 krát ročne. Každý ročník mal svoju inú, svojbytnú grafickú podobu (v roku 1991 navrhoval grafiku scénický výtvarník Aleš Votava, v r. 1992 výtvarník Marek Ormandík, v r. 1993 grafik a fotograf Matej Plekanec, v r. 1994 výtvarník Miro Csölle).

Nový časopis, štrukturovaný na diskusné, kritické, teoretické aj historické rubriky, doplnené publikovaním celých alebo krátených divadelných textov, sledoval aktivity mladých umelcov v činohre, tanci, rozhlase a filme. Združenie sa veľmi záslužne staralo aj o históriu alternatívy v rubrike Roland Retro obsahujúce aj spomienkové články na históriu malých javiskových foriem. Dôležité bolo aj to, že nové združenie mladých umelcov a teoretikov sa znovu konštituovalo ako viacodborové, viacmediálne fórum.[1]

Medzičasopis zanikol najmä z finančných dôvodov svojim štvrtým ročníkom v roku 1994.[5] V roku 1996 naň nadviazal zborník Medzičas? (Meantime? Intermede?), ktorého editorkou bola Anna Grusková, grafickú podobu mu dal výtvarník Karol Pichler.