Masová komunikácia

Masová komunikácia je proces, pri ktorom komunikátor využíva rôzne typy hromadných informačných prostriedkov s cieľom informovať čo najrýchlejšie na veľkú vzdialenosť, aby ovplyvnil čo najväčšie publikum.[1]

Ako uvádza Kunczik[2] v masovej komunikácií určite neexistuje reciprocita (vzájomné ovplyvňovanie medzi komunikátorom a recipientom), avšak masová komunikácia je cielene zameraná na iných recipientov, často tiež s cieľom ovplyvniť ich konanie.

Rankov[3] definuje masovú komunikáciu ako nepretržitý proces, v ktorom špecializované organizácie prostredníctvom moderných technológií šíria informácie v čase a priestore, aby zasiahli čo najväčšie heterogénne publikum.

Pojem masová komunikácia, ktorý vznikol približne koncom tridsiatych rokov 20. storočia, neumožňuje vyjadriť jednoznačnú definíciu, na ktorej by bolo jednoduché sa zhodnúť. Tento termín sa skladá z dvojice slov, pričom „masový“ označuje veľké množstvo, počet a rozsah. V mnohých definíciách masovej komunikácie sa opisuje slovo komunikácia vo význame prenosu z pohľadu podávateľa a nie v celej škále významu, ktorý zahŕňa zdieľanie, vedomie odpovede, či interakciu. [4]

Charakterové črty masovej komunikácie
  1. Prítomnosť masového publika - Predpokladom masovej komunikácie je prítomnosť masového publika, teda široké nediferencované (nerozlíšené, bližšie neurčené) skupiny ľudí, ktoré sú v procese masovej komunikácie pasívnymi príjemcami zdieľania. Jednotliví členovia publika medzi sebou nemajú väzby ako v skupinovej komunikácií.[5]
  2. Prostriedky prenosu správ - Keďže masová komunikácia oslovuje široké publikum, musí medzi neho a komunikátora vstúpiť prostredník (médium), ktorý umožní preniesť zdieľanie jedného subjektu (komunikátora) celej skupine príjemcov. Práve k tomuto účelu slúžia prostriedky hromadnej komunikácie, teda masové médiá (niekedy tiež masmédiá).[5]
  3. Verejná dostupnosť správ (informácií) - Ďalšou podmienkou masovej komunikácie je verejnosť všetkých zdieľaní, vychádzajúca z vlastného princípu tohto typu komunikácie. Tým, že komunikátor predkladá zdieľanie širokému publiku, robí z neho zdieľanie verejné. Televízny program uvedený vo verejnoprávnej televízií ťažko utajíte. Komunikátor teda vopred predpokladá, že zdieľanie bude dostupné všetkým členom širokého publika.[5]
  4. Periodicita - Periodicita v masovej komunikácií znamená, že sa správy k príjemcovi dostávajú v určitých intervaloch. Napríklad v televízií sú to každý deň večerné správy, v rozhlase správy každú celú hodinu, v prípade novín potom forma ich vydania – denník, týždenník, mesačník, atď.[5]
  5. Neexistencia priameho kontaktu medzi komunikátorom a príjemcom - Podstata masovej komunikácie neumožňuje priamy kontakt medzi komunikátorom a príjemcom zdieľania. Kontakt, ktorý medzi nimi vzniká, je celkom neosobný, prebieha pomocou prostriedkov hromadného zdieľania – médií. Tie publiku nahrádzajú pocit, že sú v priamej interakcii s komunikátorom a vytvárajú časovú a priestorovú vzdialenosť medzi účastníkmi komunikácie. Rovnako tu nedochádza k výmene role ako u interpersonálnej a skupinovej komunikácie. Príjemca zostáva príjemcom a komunikátor komunikátorom.[5]

Modely masovej komunikácie
  • Prenosový model - Tento model vychádza z Lasswellovej teórie – Kto hovorí? Čo? Komu? Akým kanálom? A s akým účinkom? a tento model doplnili o interpoláciu Westley a McLean.[4]
  • Rituálový (výrazový) model - S týmto modelom je podľa J. Careya komunikácia spojená s pojmami zdieľanie, účasť, združovanie, spoločenstvo a spoločná viera. Ide o reprezentovanie zdieľaných predstáv spoločnosti – tzv. vnútorné uspokojenie užívateľa.[4]
  • Propagačný model - Tento model možno opísať aj ako komunikáciu pomocou predvádzania a upútania pozornosti. Model vychádza zo súťaživosti médií s cieľom upútanie pozornosti čo najväčšieho množstva recipientov, existuje iba v prítomnosti a nedáva priestor pre otázky príčiny a dôsledku.[4]
  • Príjmový model - Model rieši kódovanie a dekódovanie mediálneho obsahu a vychádza z kritickej teórie masovej komunikácie (Stuart Hall) a kladie dôraz na skúmanie moci publika.[4]

Literatúra
  • Kunczik, M.: Základy masové komunikace, 1995

Referencie
  1. VYBÍRAL, Z. 2009. Psychologie komunikace. Praha : Portál, 2009, 320 s. ISBN 978-80-7367-387-1
  2. KUNCZIK, M. 1995. Základy masové komunikace. Praha : Karolinum, 1995, 307 s. ISBN 80-7184-134-X
  3. RANKOV, P. 2003. Masová komunikácia, masmédiá a informačná spoločnosť. Levice : Bagala – L. C. A., 82  s. ISBN 80-8889-789-0
  4. McQUAIL, D. 2009. Úvod do teorie masové komunikace. Vyd. 4. Praha : Portál, 2009, 640 s. ISBN 978-80-7367-574-5
  5. POSPÍŠIL, J. – ZÁVODNÁ, L., S. 2009. Mediální výchova. Praha : Computer Media, 2010, 88 s. ISBN 978-80-7402-022-3

Pozri aj
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.