Magnus liber organi
Magnus liber organi alebo Magnus liber, celým názvom Magnus liber organi de graduali et antiphonario pro servitio divino, je zbierka polyfonného (viachlasného) repertoáru, ktorú zostavili francúzski skladatelia Leoninus (prvá verzia) a Perotinus (druhá, modernizovaná a skrátená verzia) pre katedrálu Notre Dame v Paríži v období od konca 12. do začiatku 13. storočia. Patrí k produkcii tzv. notredamskej školy, ktorá významne prispela k rozvoju viachlasu. Ten bol v stredovekej hudbe hlavným rysom obdobia ars antiqua. Slovo organum v názve nemá nič spoločné s organom (hudobným nástrojom), ale označuje techniku ranej formy polyfónie, dvojhlasný spev.
Obsah diela
Magnus liber organi bola vytvorená v čase, keď sa prevažná väčšina ostatných záznamov vtedajšej doby prenášala len ústnym podaním. Dielo je významné predovšetkým tým, že reprezentuje začiatok moderného výkladu hudobnej kompozície. Obsahuje 33 omšových melódií a 13 liturgických hodín. Každá časť začína adventnými témami a pokračuje námetmi podľa postupnosti cirkevného roku. Všetky spevy sú písané pre dva hlasy v štýloch diskantu a organa. Chorálne pasáže sú písané v jednohlase, sólové pasáže vo viachlase.
Verzia diela
Magnus liber bola (ako sa spomína vyššie) revidovaná, prepísaná a skrátená, de facto modernizovaná. Perotin prepísal mnoho častí Léoninových skladieb do iných foriem, Léonin totiž používal iba diskantu. Rozdiely medzi verziami sú aj v pokročilejšej rytmike. Pridaním nových rytmických foriem predznamenal Perotinus ďalší vývoj hudby. Nesúhlasil navyše zjavne s prílišnou rozvláčnosťou pasáží bez zmien, čím zdôraznil potrebu priebežného vnútorného vývoja hudobnej skladby, čo je ďalším jeho významným prínosom. Formálnymi príspevkami oboch autorov bolo zavedenie novej skladobnej techniky organum purum (Léonin) a zdokonalenie techniky diskantu (Pérotin).
Originál diela sa nezachoval, existuje však v opisoch (napr. Pluteus – rukopis, uložený vo Florencii).