Lydia Koidula

Narodila sa v meste Vändra v Estónsku v roku 1843. Spolu s rodinou sa v roku 1850 presťahovala do mesta Pärnu. Jej otec Johann Voldemar Jannsen, hoc predstaviteľ nemeckej komunity začal vydávať noviny v domácom estónskom dialekte, stanúc sa tak prakticky zakladateľom estónskej žurnalistiky. Vydával časopis Perno postimees, kde mu Lydia pomáhala v redakcii. Tam sa naučila estónskemu jazyku, napriek tomu, že jej rodnou rečou bola nemčina. Študovala na univerzite v Tarte. Po dokončení štúdia sa stala domácou učiteľkou, a zároveň prvou estónskou spisovateľkou a žurnalistkou. Počas štúdia v Tarte sa zoznámila s mladšou vlasteneckou generáciou, zvlášť s Carlom Robertom Jacobsonom, ktorý ju inšpiroval k používaniu pseudonymu Koidula, lebo „Koit“ znamená po estónsky Zornička, čo vcelku vystihuje jej úlohu v estónskej literatúre. V roku 1873 sa vydala za estónskeho lekára Eduarda Michelsona a presťahovala sa do Kronštadtu, kde si však nikdy nezvykla, a tak každé leto trávila v Estónsku. V Kronštadte aj zomrela na rakovinu. Jej ostatky boli v roku 1946 premiestnené do Tallinnu, kde je pochovaná na Lesnom cintoríne.

Svoje vlastenecké cítenie najlepšie vyjadrila v lyrických zbierkach Vaine-lilled (Poľné kvety) z roku 1866 a Emajöe ööbik (Slávik od Emajö) z roku 1867. Z jej dramatickej tvorby je najvýznamnejšia hra Saaremaa Onupoeg (Bratranec zo Saaremaa) z roku 1870. Mnohé jej básne v Estónsku zľudoveli.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Lydia Koidula

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Lydia Koidula na českej Wikipédii.
• Malá encyklopédia spisovateľov sveta