Laparoskopia

Laparoskopia (lapara – lat., mäkké miesto v tele, scopia – lat., pozorovať) je endoskopická operačná metóda brušnej chirurgie, gynekológie a urológie, pri ktorej sa pomocou endoskopických nástrojov pod kontrolou kamery vykonávajú operácie orgánov brušnej dutiny. Pôvodne (pred érou laparoskopickej chirurgie) sa týmto výrazom označovalo vyšetrenie orgánov brušnej dutiny pohľadom cez optický prístroj, zavedený vytvoreným otvorom v brušnej stene.

Zaraďuje sa medzi relatívne nové metódy diagnostiky a liečby v chirurgii a iných odboroch, hoci je na scéne už takmer 100 rokov, aj keď nie v takej forme ako ju poznáme dnes. V bežnej medicínskej praxi sa využíva približne iba 20 rokov.

Medzi najčastejšie laparoskopické operácie patrí cholecystektómia (odstránenie žlčníka), hernioplastika (plastika pruhu), apendektómia (odstránenie appendixu – červovitého prívesku slepého čreva). S postupným rozvojom endoskopickej techniky sa rozvíja aj spektrum laparoskopickej operatívy. Dnes sa v modernej chirurgii laparoskopicky operujú takmer všetky orgány brušnej dutiny.

Možnosti použitia laparoskopie:

  • v chirurgii
    • diagnostická laparoskopia
    • cholecystektómia – odstránenie žlčníka
    • hernioplastika – (hernia, lat. prietrž), operácia prietrže („pruhu“)
    • apendektómia – odstránenie červovitého prívesku slepého čreva („slepák“)
    • fundoplikácia žalúdku
    • gastrostómia – vytvorenie otvoru v žalúdku navonok
    • ošetrenie perforovaného vredu žalúdka
    • resekcie žalúdka
    • resekcie tenkého a hrubého čreva
    • resekcie pečene
    • splenektómia – odstránenie sleziny
  • v gynekológii
  • v urológii
    • laparoskopická nefrektómia – (nefros, gr. oblička), odstránenie obličky
    • pyelopastika – plastická úprava obličkovej panvičky
    • prostatektómia – odstránenie prostaty
    • cystektómia – odstránenie močového mechúra

Dejiny

Prvé známe vyšetrenie brušnej dutiny cez „kľúčovú dierku“ uskutočnil roku 1901 Georg Kelling, síce u psa, ale princíp napustenia vzduchu a potom za kontroly zraku vyšetriť dutinu brušnú, ostal rovnaký a ďalej sa už len zdokonaľoval. Techniku nazval coelioskopia (coelion, z lat. útroby). Onedlho nastal rozvoj techniky, zdokonaľovanie nástrojov a prístrojov. Prvé vyšetrenie brušnej dutiny u človeka vykonal Dimitrij Ott v r. 1901 za použitia svetla a zrkadla cez malý nárez brušnej steny. Názov laparoskopia ako prvý použil Heinz Christian Jacobaeus v r. 1910, ktorý referoval aj o vyšetrení hrudníka pomocou endoskopickej techniky a celé vyšetrenie nazval laparotorakoskopia. Ďalšími priekopníkmi boli G. Berci, A. Cushieri, Kurt Semm, M. Classen, M. Demling, N. Soehendr a Buess. Prvú laparoskopickú operáciu, a to appendektómiu, uskutočnil nemecký gynekológ Kurt Semm v r. 1982. Tá však nezaznamenala taký úspech ako laparoskopická cholecystektómia. Práca o nej, ktorú uskutočnil Phillipe Murett v r. 1987 vzbudila pozornosť odbornej verejnosti a našla svojich nasledovníkov. O laparoskopickej cholecystektómii referoval však už v r. 1985 Erich Mühe, ale bez toľko potrebnej a nevyhnutnej odozvy. Zlatý vek laparoskopie v chirurgii nastal v deväťdesiatych rokoch, postupne sa rozšírila aj do ďalších odborov ako je gynekológia a urológia. Rozšírilo sa spektrum a indikácie výkonov. V posledných rokoch sa zavádza robotizácia do laparoskopickej chirurgie, ktorá na rozdiel od konvenčnej laparoskopie je obmedzená hlavne z ekonomických dôvodov.

Laparoskopický postup

1. založenie kapnoperitonea – pomocou Veressovej ihly sa brušná dutina naplní CO2 do tlaku 8 – 15 mmHg v závislosti od druhu operácie. Pri zavádzaní kapnoperitonea je potrebné včas rozpoznať možné komplikácie, ako je nafúknutie podkožného väziva, napichnutie čreva, alebo veľkej predstery

2. zavedenie laparoskopu – najčastejšie v okolí pupku (nad/pod) sa zavedie trokár a potom laparoskop – špeciálne upravená kamera so studeným svetlom na báze optických vláken, so sklonom zorného poľa kamery najčastejšie 30°, to umožní operatérovi „vidieť za roh“

3. zavedenie ostatných nástrojov – pod kontrolou kamery sa zavedú trokáry – špeciálne vodiče laparoskopických nástrojov z kovu alebo plastu, v ktorých sú zavedené laparonástroje (kliešte, držiaky, graspre, disektory...)

4. samotné vykonanie operácie

5. vytiahnutie nástrojov a ich trokárov pod kontrolou kamery, vytiahnutie laparoskopu a hlavného trokára, zašitie kože brušnej steny

Výhody
  • menšia stresová reakcia organizmu pri operácii
  • malá operačná rana a z toho vyplývajúca kratšia rekonvalescencia, pooperačné bolesti a lepší kozmetický efekt
  • precíznejšia preparácia a následné menšie poškodenie štruktúr a tkanív
  • menšia strata krvi
  • detailnejší pohľad
  • možnosť vizuálne prehliadnuť ostatné orgány brušnej dutiny

Nevýhody
  • poruchy cirkulácie a zvýšené hodnoty CO2 v krvi počas operácie
  • obmedzené možnosti operovania pokročilejších ochorení – hlavne zápalových a nádorových
  • nemožnosť „ohmatať“ ostatné orgány – vyšetrenie pohmatom orgánov (črevo, pečeň, maternica, vaječníky, močový mechúr, pankreas, žalúdok) z dôvodu prevencie nádorového ochorenia
  • poranenia vzniknuté pri zavádzaní kapnoperitonea a trokárov:
    • poškodenie podkožného väziva, jeho pomliaždenie, prípadne nekróza
    • poranenie vnútrobrušných orgánov (veľká predstera, črevo, aorta)

Laparoskopické nástroje
  • Laparoskop – špeciálne upravená kamera so studeným svetlom na báze optických vláken, so sklonom zorného poľa kamery najčastejšie 30°, to umožní operatérovi „vidieť za roh“, kamera má najčastejšie priemer 10 mm, stále častejšie sa však používajú priemery 5 mm
  • Trokár (priemery 5 mm, 10 mm, 11 mm, 12 mm), kovový, plastový (jednorazový)
  • Kliešte
  • Grasper
  • Klintsch
  • Nožnice
  • Harmonický skalpel

Pozri aj
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.