Korunný svedok (denunciant)

Výraz korunný svedok sa do slovenčiny dostal (asi v 19. stor.) z nemeckého výrazu Kronzeuge (doslova "korunný svedok"), ktorý má presne tie isté významy ako v slovenčine. Do nemčiny sa výraz dostal buď prekladom anglického výrazu "crown witness" alebo podľa iných názorov z anglického výrazu "king's evidence" (= v prípade vlády kráľovnej: "queen's evidence"). Kým výraz king's (queen's) evidence má rovnaký význam ako dnes korunný svedok v slovenčine či nemčine, má výraz crown witness v práve krajín podliehajúcich anglickej korune širší význam – znamená jednoducho akéhokoľvek svedka koruny, čiže svedka obžaloby (i keď v medzinárodnej angličtine môže mať rovnaký význam ako queen's evidence). Iné, nepresné významy výrazu korunný svedok pozri na stránke korunný svedok. [1][10][11][12][13][14][15]

V medzinárodnom styku a mimo krajín anglickej koruny sú iné anglické názvy rovnakého inštitútu ako je korunný svedok (queen's evidence) najmä: collaborator of justice (toto je termín častý v EÚ), justice collaborator, state [alebo government] witness (napr. v USA), supergrass (napr. v Severnom Írsku) a cooperating witness.[1][8]

Výraz kajúcnik asi vznikol ako kalk z taliančiny, kde sa korunný svedok (v súvislosti s organizovaným zločinom) označuje ako pentito (množné číslo: pentiti), čiže kajúcny človek.[1]

Zmyslom inštitútu korunného svedka je získať páchateľa k spolupráci na objasnení trestnej činnosti tým, že sa mu výmenou za príslušné informácie poskytnú úľavy, napr. beztrestnosť, zmiernenie trestu, zmiernenie podmienok výkonu trestu a pod. Páchateľa však k spolupráci môžu motivovať aj výčitky svedomia resp. až neschopnosť psychicky uniesť následky svojho konania, uvedomenie si svojho protiprávneho konania. Výpoveď korunného svedka môže byť dôkazom, ktorý inak nie je možné získať.[1]

Základný problém inštitútu je fakt, že korunný svedok môže mať motiváciu nehovoriť pravdu. K tomu pozri napr. nižšie uvedené vyjadrenia ESĽP.

Z právnoteoretického hľadiska je povolenie úľav korunnému svedkovi príkladom aplikovania tzv. zásady opportunity, ktorá je opakom tzv. zásada legality, na ktorej je tradične založená stredoeurópska trestnoprávna obžaloba. Inštitút korunného svedka je teda v stredoeurópskom práve z tohto hľadiska problematický. [1] Inštitút zásadne narušuje aj zásadu oficiality trestného konania ako aj princíp rovnosti pred zákonom.[16]

Podľa ústavného právnika Z. Koudelku (v komentári ku konkrétnej českej zákonnej úprave tzv. spolupracujúcich obvinených) je inštitút korunného svedka v podstate obchod štátu so zločinom a zločincami – svedok objasní trestnú činnosť výmenou za odmenu od štátu. Okrem toho "je tu otázkou vierohodnosť výpovede obvineného, ktorý môže byť osobou s kriminálnou minulosťou nerešpektujúcou morálne zásady. Významnú úlohu tu má férový postup štátneho zástupcu [t.j. na Slovensku prokurátora], aby tento inštitút nebol zneužitý....Štátny zástupca ... získava moc používať tento inštitút ľubovoľne, keďže si môže prispôsobiť aplikáciu právnej úpravy svojej potrebe...Niektorých štátnych zástupcov môže lákať bez ohľadu na materiálnu pravdu dosiahnutie výpovedí, ktoré potvrdzujú ich hypotézy. Na spolupracujúcich obvinených môže byť tlačené, aby vypovedali určitým spôsobom....V takom prípade sa inštitút spolupracujúceho obvineného stáva nástrojom štátneho zastupiteľstva k tomu, aby si kupovalo výpovede, ktoré môžu byť nepravdivé. Prvotnou motiváciou spolupracujúceho obvineného pre nepravdivú výpoveď je snaha zachrániť si kožu, ale môže tu hrať druhotne rolu aj snaha vybaviť si účty v rámci kriminálneho spoločenstva. Preto je správne porovnávať výpoveď spolupracujúceho obvineného s inými dôkazmi. Ak je výpoveď spolupracujúceho obvineného jediným dôkazom proti inému, nemožno v rámci ústavnej zásady "v pochybnostiach v prospech" na takom jedinom dôkaze postaviť rozhodnutie o vine. Zabránenie zneužitia moci možno dosiahnuť len dôveryhodným konaním štátneho zástupcu. Inak je výsledkom justičný zločin v dôsledku nepravdivých výpovedí dosiahnutých faktickou štátnou korupciou." [16]

Inštitút korunného svedka je aj predmetom skúmania tzv. teórie hier. Pomocou teórie hier sa dá dokázať, že (pri racionálnom postupe zúčastnených) inštitút korunného svedka spôsobuje, že aj keď sa korunný svedok i obžalovaný v skutočnosti dopustili len malého trestného činu, nakoniec budú obaja potrestaní tak, ako keby sa dopustili veľkého trestného činu. Inštitút korunného svedka je teda nielen nespravodlivý, ale aj nárohodohospodársky neeficientný. [17] Porovnaj aj článok väzňova dilema.

Inštitút existoval v niektorých štátoch oveľa skôr než na Slovensku. V 20. storočí vyskytoval napríklad v Spojenom kráľovstve a v USA. V európskom kontinentálnom práve sa vyskytuje od 70. rokov v súvislosti s bojom proti terorizmu a organizovanej kriminalite; inšpirácia pochádzala z anglosaského práva. Spočiatku bol tento inštitút v kontinentálnej Európe uplatňovaný skôr extenzívnym výkladom starších právnych inštitútov, napr. účinnej ľútosti. Od 80. rokov už boli v kontinentálnej Európe prijímané samostatné právne úpravy, napr. roku 1981 a 1989 v Nemecku (tu ale spočiatku len dočasne), roku 1991 v Taliansku, roku 1997 v Poľsku, roku 2003 na Slovensku (pozri nižšie) a roku 2010 v Česku. Vo východnej Európe išlo o reakciu na nárast organizovanej kriminality po roku 1989. [1]

Inštitútom korunného svedka sa zaoberajú aj viaceré právnej akty EÚ. Napríklad Rezolúcia EÚ č. 4970111 (01) o jednotlivcoch, ktorí spolupracujú v súdnom konaní v boji proti medzinárodne organizovanému zločinu z 20. decembra 1996, vyzýva európske štáty, aby prijali vhodné opatrenia na ochranu korunných svedkov. [1]

Európsky súd pre ľudské práva (skratka ESĽP) ako súdny orgán Rady Európy, ktorej členom je aj Slovensko vytvoril bohatú judikatúru v oblasti ochrany ľudských práv. Jeho výklad Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je síce právne záväzný pre strany konkrétneho sporu, de facto je ale výklad pre princíp právnej istoty záväzný aj pre ostatné štáty.[24] ESĽP vo svojich rozhodnutiach opakovane zdôrazňuje, že "použitie výpovedí poskytnutých svedkami výmenou za [ich] beztrestnosť alebo iné výhody môže spochybniť spravodlivosť konania proti obvinenému a môže vyvolať závažné otázky do tej miery, že takéto výpovede sú, zo samej ich podstaty. manipulovateľné a môžu byť poskytnuté výlučne s cieľom získať výhody ponúkané výmenou za ne alebo s cieľom osobnej pomsty. Riziko, že osoba môže byť obvinená a odsúdená na základe neoverených tvrdení, ktoré nie sú nevyhnutne nezištné, preto nemožno podceňovať."[25][26][27] Okrem toho tento súd opakovane uvádza, že intenzita paralelného overovania výpovedí takýchto svedkov má byť priamo úmerná veľkosti úľavy z trestu, ktorú títo svedkovia dostanú; to znamená, že napríklad pri úplnom odpustení trestu takémuto svedkovi je potrebné veľmi intenzívne overovanie jeho výpovede[28]. To neznamená, že by použitie výpovede takéhoto svedka samé o sebe bolo dôvodom na tvrdenie, že došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie – vždy je ale potrebné túto výpoveď nejako overovať[27][2][4].

Podobne podľa rozhodnutia Ústavného súdu III. ÚS 758/2016 (opierajúceho sa aj o rozhodnutia ESĽP) inštitút korunného svedka "nemožno považovať a priori za defektný prvok oslabujúci hodnotu dôkaznej situácie", ale "relevantné ustanovenia Trestného poriadku... ukladajú súdom povinnosť vykonať dôslednú previerku hodnovernosti, a teda kvality takto podaných svedectiev, ktorej prípadné zanedbanie by mohlo signalizovať porušenie garancií spravodlivého procesu."[2]

Český Ústavný súd v odôvodnení uznesenia III. ÚS 859/13 uvádza, že "[väčšinový názor vo svete je taký, že je] inštitút spolupracujúceho obvineného legitímnym nástrojom trestného konania, vyhovujúcim požiadavkám právneho štátu ... Treba však naliehavo zdôrazniť, že aplikácia procesného inštitútu spolupracujúceho obvineného musí byť podrobená veľmi prísnym nárokom. Proces hodnotenia vierohodnosti výpovede spolupracujúceho obvineného musí byť mimoriadne starostlivý; musia byť posúdené o. i. jeho osobnostné črty, jeho motivácia k spolupráci s orgánmi činnými v trestnom konaní a súladnosť jeho výpovede s ostatnými dôkazmi zhromaždenými vo veci."[16]

Český Najvyšší súd v uznesení 5 Tdo 280/2012-77 konštatuje, že "Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť všeobecné základné podmienky prípustnosti použitia svedeckej výpovede tzv. korunného svedka, a to aj podľa zahraničnej právnej úpravy (napr. Poľskej republiky) v trestnom konaní, ktorými sú a) otvorený prístup štátneho zastupiteľstva (prokuratúry) k dohode s korunným svedkom a informovanie o jeho postavení v konaní, b) zaručenie prístupu obhajoby k výsluchu takého svedka, a to vrátane možnosti mu klásť potrebné otázky, c) informovanosť súdov o takejto dohode a dostatočné preskúmanie výpovede korunného svedka, d) podporenie tvrdenia korunného svedka inými dôkazmi (výpoveď korunného svedka je teda dôležitým, ale nie jediným dôkazom, na základe ktorého dôjde k odsúdeniu). Pripustenie výpovede korunného svedka tak môže byť odôvodnené použitím dostatočne uváženej kombinácie vyššie uvedených skutočností."[16]

Niektoré známe prípady korunných svedkov (kajúcnikov) na Slovensku sú:

• V kauze vraždy J. Kuciaka Zoltán Andruskó spolupracoval s políciou a uviedol, že je sprostredkovateľom medzi údajnou zadávateľkou vraždy Alenou Zsuzsovou a dvojicou obžalovanou z vykonania vraždy. Na základe jeho výpovede zadržali A. Zsuzsovú. Bol odsúdený na 15 rokov odňatia slobody.[29]
• V kauze tzv. piešťanských piťovcov Ľuboš F., bývalý údajný "boss" nitrianskeho podsvetia, úspešne napadol svedectvo korunného svedka, preto ho vo februári 2018 oslobodili spod obžaloby v tejto kauze.[30]
• V kauze vraždy podnikateľa Mariána Karceľa, ktorého podľa rozhodnutí slovenských súdov zabil Branislav Adamčo (na objednávku Mikuláša Černáka), ktorého spolupáchateľ Michal Moravčík získal úplnú beztrestnosť výmenou za udanie Adamča, nakoniec rozhodoval aj ESĽP. ESĽP rozhodol, že Slovensko svojim postupom voči Branislavovi Adamčovi v tejto kauze, t.j. najmä nekritickým akceptovaním výpovede korunného svedka, porušilo článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (t. j. článku o práve na spravodlivé súdne konanie) a musí Adamčovi zaplatiť 13 000 eur. Pokiaľ ide o konkrétne vyjadrenia, časť z vyjadrení ESĽP v tejto kauze (a podobných kauzách) už bola uvedená vyššia v kapitole judikatúra - t.j. ESĽP predovšetkým zopakoval svoje vyjadrenia z iných prípadov, podľa ktorých výpovede korunných svedkov sú problematické, a preto je vždy potrebné ich starostlivo overiť, pričom intenzita overovania výpovedí korunných svedkov má byť priamo úmerná veľkosti úľave z trestu, ktorú dostali. Tento princíp v danej kauze slovenské orgány nedodržali, keďže výpoveď korunného svedka bola slovenskými súdmi posudzovaná ako keby išlo o bežný dôkaz a nie o výpoveď korunného svedka. Okrem toho ESĽP vytkol, že všetky rozhodnutia týkajúce sa trestného stíhania korunného svedka boli prijaté výlučne v rámci právomoci prokuratúry bez akejkoľvek súdnej kontroly. Z toho všetkého ESĽP dospel k záveru, že použitie dôkazu získaného od korunného svedka nebolo sprevádzané primeranými ochrannými prvkami tak, aby bola zaručená celková spravodlivosť konania.[31][22][32][33]