Koriaci

Predpokladá sa, že názov Koriaci vychádza z koriackeho slova „chora“ - sob. Prvé písomné zmienky o Koriakoch a vôbec o obyvateľoch Kamčatky sa objavujú v dokumentoch z polovice 17. storočia. Poznatky z dejín praobyvateľov sa opierajú o archeologické výskumy mnohých vedcov, počínajúc 19. storočím. Prvé etnografické správy získal, okolo roku 1700, jakutský kozácky veliteľ Vladimír Atlasov.

Koriaci hovoria vlastným koriackym jazykom patriacim do čukotsko-kamčatskej rodiny jazykov s týmito dialektami: čavčuvenský, apukinský, itkanský, kamenský, parenský, karaginský, palanský, kerekský, aľutorský. Podľa súčasného názoru mnohých vedcov sú dva posledné dialekty samostatnými jazykmi.

Koriaci sa tradične zaoberajú chovom sobov, rybolovom a lovom morských zvierat (tuleň a i.) . Tradične sú v závislosti od spôsobu práce a spôsobu života rozdeľovaní na dve skupiny: kočovníkov - chovateľov sobov a usadených obyvateľov pobrežia, zaoberajúcich sa morským lovom. Chovom sobov sa zaoberajú Čavčuveni a väčšina Aľutorov. Hlavnú úlohu v spôsobe obživy usadených Koriakov tvoril rybolov (riečny i morský), ktorý bol najviac rozvinutý u Karagincov, Aľutorcov a Palancov. Lovom morských zvierat v Beringovom a Ochotskom mori sa zaoberali všetky skupiny usadených Koriakov a aj chovatelia sobov Aľutorci. Do značnej miery bol rozvinutý i lov kožušinovej zveri (soboľ, líška, vydra, hranostaj, rosomák a veverice). Významným spôsobom dopĺňania stravy usadených Koriakov bolo zbieranie rôznych jedlých mäkkýšov, vajec divých vtákov, rôznych bobúľ, orechov, vŕbovej kôry, morskej kapusty a iných rastlinných a živočíšnych produktov.

Čo sa týka výroby rôznych nástrojov, náradia a zbraní poznali spracovanie dreva, kostí, kovov, kameňa, pletenie a spracovanie kožušín a koží. Poznali tiež hrnčiarstvo. Drevo používali na výrobu sobích a psích saní (narty), lodí, náradia, násad kopií a harpún, člnkov na pletenie sietí. Z kostí a parohov sobov a horského barana vyrábali nástroje, nože na spracovanie rýb, čakany, kolíky a násadky harpún, brzdy na sobie sane, hrable. Kamenné sekery a násadky kopií sa používali ešte začiatkom 20. storočia a škrabáky na spracovanie koží používajú doteraz.

Základnou ekonomickou skupinou Koriakov v 19. a 20. storočí bola veľká patriarchálna rodina. Je známe aj mnohoženstvo, no v 19. storočí nebolo všeobecne rozšírené. Manželstvá sa uzatvárali vo vnútri jednej lokálnej skupiny. Sobášny systém Koriakov vylučoval z možného sobáša bratancov a sesternice.

Existovala prísna pohlavná deľba práce.

Koriacka osada, r.1900

Jediným typom osady u chovateľov sobov bolo táborisko, skladajúce sa z niekoľkých obydlí (jaráng). Jaranga mala kostrový skelet zo žrdí, ktorý bol pokrytý zošitými sobími kožami, obrátenými rubom dovnútra.

Pri usadených Koriakoch prevládala polozemljanka s lievikovitou strechou a stenami z dreva. V strede bolo ohnisko a do zemljanky v zime vchádzali cez dymový otvor. V polovici 18. storočia začali vznikať prvé zrubové domy.

Tradičný zimný odev sa skladá z kožušinovej košele - kuchľanky, nohavíc, kapory a obuvi. Zimný odev je dvojaký: spodná časť je obrátená kožušinou k telu, vrchná, kožušinou von. Väčšina kuchľanok má kapucu, nohavice siahajú po členky. Obuv mala buď krátku, alebo dlhú holeň a šila sa zo sobej kože, kožušinou von. Podošvy sa vyrábali z tulenej kože. Súčasťou ženského odevu bola tiež kombinéza (kerker), kožušinová košeľa (gagagľa), kapucňa, ktorá nahrádzala pokrývku hlavy.

Základným jedlom chovateľov sobov bolo sobie mäso, zväčša vo varenom stave. Sušené sa používalo na prípravu rituálneho jedla - tolkuše (mäso rozotierané piestikom s tukom a rôznymi bobuľami). Mrazené mäso jedli na cestách.

Ryby, mäso a tuk morských zvierat tvorili základnú zložku stravy usadených Koriakov. Mäso varili, alebo nechávali zmrznúť. Všetci používali zozbierané potraviny: jedlé rastliny, bobule a orechy. Ako pvzbudzujúci a opojný prostriedok používali špeciálne upravenú muchotrávku.

Koncom 19. storočia sa stále viac rozširoval nákup potravín: múka, krúpy, čaj, cukor a tabak.

Ľudovo umelecké úžitkové umenie Koriakov predstavovalo umelecké opracovanie mäkkých materiálov (ženská práca) a výroba predmetov z kameňa, kostí, dreva a kovu (mužská práca). Na spodnú časť kuchľanok našívali kožušinový mozajkový pás vo forme širokého lemu (opuvan) s geometrickým, alebo rastlinným motívom. Často tiež vyšívali figúrky zvierat so scénkami z ich života. Z mrožích klov a parohov sobov vyrezávali miniatúrne figúrky ľudí a zvierat, kostenné náušnice, náhrdelníky, tabatierky, fajky, všetko ozdobené rytým ornamentom a kresbami.

V posledných desaťročiach sa rozvíja profesionálna kultúra najmä v choreografickej oblasti (Národný tanečný súbor „Mengo“) a výtvarnom umení.

Tradičný svetonázor je spojený s animizmom. Koriaci verili že dušu má celý okolitý svet: hory, kamene, rastliny, more, nebeské svetlo. Rozšírené bolo uctievanie miest: sopky, mysy, bralá a útesy. Praktizovalo sa prinášanie obetí psov a sobov. Existovali kultovné predmety - aňapely, kamene na veštenie. Svätené tabule vo forme antropomorfných figúrok na získavanie ohňa trením a amulety, symbolizujúce predkov.

Medzi veriacimi prevládajú veriaci pravoslávneho vyznania, tradične bol a ešte je silný vplyv šamanizmu.