Karol Paluš

Karol Paluš bol od svojej mladosti talentovaným kresliarom, preto sa od roku 1944 zapísal na SVŠT v Bratislave na oddelení kreslenia. Počas štúdia Karol Paluš absolvoval dva semestre na Akadémii v Paríži po ktorých ho maliar Gustáv Mallý, ako prednosta oddelenia krajinárskeho kreslenia, odporúča na dokončenie štúdia v zahraničí. Karol Paluš svoje štúdium ukončuje v roku 1951 na pražskej MPRUM, oddelenie Špeciálnej školy prof. Ing. arch. Adolfa Benša, smer architektúra a urbanizmus. Po štúdiu na pražskej MPRUM sa sám architekt vyjadruje: „Začínali sme silne ovplyvnení etapou vyzretého funkcionalizmu. Výuka išla v smere, ktorý sa začal pred vojnou, prerušený vojnou a jej tragickými následkami. Naši profesori a starší kolegovia vedeli prebudiť intenzívny záujem o potrebu hľadania rovnováhy medzi funkciou a formou architektúry. Tvorba ich samotných bola vykryštalizovaná v tej najčistejšej podobe, vlastne už vrcholovej.“^{[chýba zdroj]}

Po vstupe do praxe Karol Paluš reaguje na kultúrno-spoločenské zmeny ideológie takto: „V každom prípade, bolo určité prekvapenie, čo sa v päťdesiatych rokoch čakalo od architektúry – bolo to niečo, čo sa považovalo za historickú záležitosť tvorby našich predchodcov v 18. a 19. storočí a zrazu sme boli postavení pred problém, vyrovnať sa s týmto tvaroslovím a to pod pojmom socialistického realizmu, v tých rokoch nie správne formulovaného.“ ^{[chýba zdroj]} V roku 1948 pôsobí ako zakladajúci člen ZSVU “Majerník“, a od 1. augusta 1949 bol vedený ako zamestnanec bratislavského Stavoprojektu kde pracoval ako – vedúci ateliéru pre vývoj až do roku 1972 v rokoch 1972 – 1989 pôsobí na ŠPTÚ štátny projektový typizačný ústav Bratislava, ako vedúci strediska vývoja. Po roku 1989 je uvoľnený do dôchodku neskôr od roku 1992 pôsobí v slobodnom povolaní. Zomrel 30. januára 2000 v Bratislave. Počas svojho života získal niekoľko významných ocenení napr. Cenu Dušana Jurkoviča v rokoch 1965 a 1968.

Architekt Karol Paluš začína svoju tvorbu urbanisticko-architektonickými projektmi mesta Trnava, po ktorých sa v roku 1954 realizuje spolu s architektom Miroslavom Tenglerom pri návrhu vežových obytných domov na Miletičovej ulici, obytný súbor tvorí 5 domov na Miletičovej ulici v Bratislave s číslami 12,14,16,20,22 ktorých výstavba bola ukončená v roku 1957. Zastavovaná parcela bola zložito terénne formovaná pričom architekti využili jeho členitosť a navrhli objekty v súlade s terénom pri minimálnych nákladoch na terénne úpravy. Architektonický návrh obsahuje i riešenie okolitej zelene so sústavou plôch pre oddych a rekreáciu. Architekt sa vo fáze projektovania vyjadruje pre časopis Architektura ČSR: „Keď sme začali riešiť Miletičovu ulicu, objednávka žiadala postavenie dvoch domov na pokraji preliačiny, kde kedysi viedol prepojovací kanál k Dynamitke. Navrhol som, že namiesto dvoch domov budem riešiť ulicu, resp. skúsim, čo toto územie unesie. Jednoducho možno povedať, že namiesto dvoch budov sme navrhli komplexné bývanie. Vytvorila sa mestská ulica a potom intímna zóna, ktorá mala slúžiť hlavne na rekreáciu s minimálnou hlučnosťou. Pôvodne sa táto štvrť mala končiť parkom a mala byť ohraničená vonkajším mestským okruhom. Ale už v priebehu výstavby začínalo byť zrejmé, že mesto sa bude rozvíjať ďalej.“

Ďalším z navrhovaných objektov je budova Štátneho ústavu pre kontrolu liečiv na Kvetnej ulici. Jej projektovanie prebiehalo súčasne s prvou etapou projektovania obytného súboru Miletičova. Budova je riešená veľmi čisto použitím základných kompozičných prostriedkov použitím pozdĺžnej horizontality a rytmu pri členení vertikálnymi líniami. Neskoršie však je celkový koncept narušený dostavbami. Z rokov 1958 – 1962 v tvorbe Karola Paluša zaznamenávame budovu Chemického ústavu SAV v Bratislave Patrónka. Objekt je usporiadaný do dispozičného trojtraktu. Okrem samotného arch. návrhu objektu autor rieši i začlenenie do prostredia. V rokoch (1968, 1970) architekt Paluš navrhuje dvojice administratívnych budov na nároží Miletičovej a Vajnorskej ulice. Konštrukcia je tvorená oceľovými stĺpmi, bezprievlakovými monolitickými doskami a betónovým jadrom. Objekty administratívnych budov sú riešené formou dvojpodlažnej haly podobne ako u administratívneho objektu pobočky Štátnej banky Československej dnes pobočky VÚB na Dunajskej ulici (1969 – 1974). Urbanistické a krajinárske špecifikum autora sa odráža i v návrhu Školského a rekreačného zariadenia Častá-Papiernička (1969 – 1973). Architekt Karol Paluš sa okrem krajinnej architektonickej a urbanistickej práci venoval aj tvorbe interiérov a zanecháva početné interiérové realizácie.