Karneval zvierat

Karneval zvierat (Le Carnaval des Animaux) je dielo francúzskeho skladateľa Camille Saint-Saënsa.

Skladbu je možno považovať za suitu, hoci skladateľ ju vtipne otituloval ako "veľkú zoologickú fantáziu". Dielo bolo zložené vo februári 1886 počas Saint-Saënsovej dovolenky v Rakúsku. Humorne ladené dielo malo na premiére v roku 1887 úspech, skladateľ sa však obával, aby mu neprinieslo povesť skladateľa ľahšej múzy. Chcel si udržať reputáciu vážneho skladateľa, ktorý skladá hlbokú hudbu, a preto doživotne zakázal hrať Karneval zvierat, s výnimkou Labute. Po skladateľovej smrti bolo ale dielo vydané a stalo sa jeho najpopulárnejším. Skladba je akýsi odľahčený a duchaplný hudobný cyklus, ktorý využíva viaceré humorné prvky. Ide predovšetkým o parodované citácie melódií iných skladateľov. Napriek tomu, že charakterovo ide o ľahšie dielo, oba klavírne party sú mimoriadne náročné.

Dielo je určené pre dva klavíry a komorné hudobné teleso. Zvonkohra (prípadne čelesta) v skladbe nahradila dnes už veľmi vzácnu sklenenú harmoniku, ktorá sa vyskytovala v skladateľom požadovanom obsadení. Ide tiež o jedno z prvých diel klasickej hudby, v ktorom je využitý xylofón. Dielo sa však dnes často hráva i v úprave pre dva klavíry a veľký orchester.

Cyklus začína tremolom oboch klavírov, do ktorého vstupujú sláčikové nástroje. Melódiu ukončia klavíry rýchlym behom po klávesnici v protichodnom smere. Nasleduje sláčiková pochodová téma, ktorú doprevádzajú klavíry. V druhej časti, Sliepky a kohúti počujeme oba klavíry, kontrabas a občasné klarinetové sóla. Antilopy (rýchle zvieratá), alebo tiež Divoké somáre (rýchle zvieratá) vykresľujú klavíry rýchlym preháňaním sa po klávesnici. Ide o somáre ázijské ktoré sú známe svojou schopnosťou behať veľkou rýchlosťou.[1][2][3] Časť Korytnačky je založená na drastickom spomalení melódie slávneho kankánu z Offenbachovej operety Orfeus v podsvetí v podaní jedného klavíra a sláčikov. Pri zhudobnení Slona zasa skladateľ využil Tanec sýlf od Hectora Berlioza. Je tu počuť klavír hrajúci triolovu melódiu a ťažkopádny kontrabas. V časti Klokany napodobujú klavíry tieto zvieratá pomocou povabných kvínt. Akvárium je jednou z najlepších častí celej skladby. Sláčiky, klavíry, flauta s pomocou glissánd zvonkohry (prípadne čelesty) vďaka skvelej inštrumentácií navodzujú dojem mágie a tajomna. Časť Bytosť s dlhými ušami je opäť parodická a zámerne nie je skladateľom nazvaná osol. Koho dvoje husle v tejto najmenej melodickej časti skladby parodujú, však známe nie je. Nasleduje časť Kukučka v hlbokom lese, kde známeho vtáka napodobňuje klarinet na pozadí oboch klavírov. Skladateľ ostal pri vtáčej téme aj v nasledujúcej Voliére, kde vtáči spev imituje flauta, klavír a sláčiky. V diele dostali Klaviristi možnosť precvičiť si stupnice, podobným spôsobom ako poslucháči konzervatória. Ide o ďalší z humorných prvkov. Nasledujú Skameneliny, kde Saint-Saëns využíva svoju vlastnú melódiu zo symfonickej básne Tanec kostlivcov (Danse macabre). Potom už prichádza najslávnejšia melódia celej skladby – lyrická Labuť v podaní violončela a sprievodu dvoch klavírov sa svojím charakterom vymyká z celej skladby. Melodická linka je tu majstrovsky vystavaná a Labuť sa stala repertoárovou skladbou každého violončelistu. Vo Finále sa v plnej sile predvedie celý súbor – sú tu zreprízované fragmenty tém všetkých častí cyklu. Táto energická veta efektne uzatvára celú skladbu.

Karneval zvierat sa stal skladbou často hravanou na koncertoch vážnej hudby určených pre deti, a výbornou pomôckou pre učiteľov snažiacich sa deťom spopularizovať a priblížiť klasickú hudbu. Je to však vďačná skladba i pre dospelých poslucháčov. Niektoré časti skladby, najmä Labuť, Akvárium a Finále sa často objavujú na filmových soundtrackoch.