Jošinobu Tokugawa

Jošinobu Tokugawa (徳川 慶喜 Tokugawa Jošinobu, tiež známy ako Keiki), bol pätnástym a posledným šógunom Tokugawskej dynastie. Bol súčasťou hnutia, ktoré malo za cieľ reformovať upadajúci šógunát, čo sa však nepodarilo dosiahnuť. Po svojej rezignácii v roku 1867 odišiel na dôchodok a zväčša sa vyhýbal verejnosti po zvyšok svojho života.

Jošinobu Tokugawa
Šógun Tokugawského šógunátu
Narodenie10. október 1837
Mito, Ibaraki, Japonsko
Úmrtie21. november 1913 (76 rokov)
Odkazy
Commons Jošinobu Tokugawa
 Biografický portál

Život pred funkciou šóguna

Jošinobu Tokugawa sa narodil v Mito, v provincii Hitači, ako siedmy syn Nariakiho Tokugawu, ktorý bol daimjó Mito. Mito bolo jedno z gosanke, z troch vetiev rodinného klanu Tokugawa, z ktorých mohol byť vybraný šógun.

Narodil sa ako Šičiróma Macudaira [1] a dostal striktnú sparťanskú výchovu a opateru[2]. Bol vzdelávaný v literatúre a bojových umeniach a tiež dosiahol kompletné vzdelanie o princípoch politiky a vládnutia.[3]

Na podnet jeho otca, Šičiróma, bol adoptovaný rodinou Hitocubaši-Tokugawa,aby mal lepšie šance stať sa následníkom šóguna.[4] V roku 1847 sa stal hlavou rodiny (ako dovŕšil určitý vek), dostal hodnosť, titul a prijal meno Jošinobu.[5] Po smrti trinásteho šóguna Iesadu, v roku 1858 bol Jošinobu nominovaný ako potencionálny nástupca.[6] Jeho prívrženci vychvaľovali jeho skúsenosti a zdatnosť v riadení rodinných záležitostí. Vyhrala však druhá frakcia vedená Naosukeom Ii. Bol vybraný ich kandidát, mladý Jošitomi Tokugawa, ktorý sa stal štrnástym šógunom Iemočim.[7] Hneď nato, počas Očisty Ansei, bolo na Jošinobu a ďalších, ktorí ho podporovali, uvrhnuté domáce väzenie.[8] Jošinobu bol zosadený z vedenia Hitocubaši.

Obdobie Iiho dominancie v Tokugawskej vláde bolo poznačené zlým vládnutím a nesúhlasom s vládou. Po zavraždení Iiho v roku 1860, sa Jošinobu znovu stal hlavu rodiny Hitocubaši a bol nominovaný v roku 1862 na titul šógunov poručník (将軍後見職 šógun atomi-šoku?) a neskôr aj tento titul dosiahol.[9] V rovnakom čase, jeho dvaja blízki spojenci Jošinaga Macudaira a Katamori Macudaira, boli vymenovaní do vysokých pozícií: Jošinaga sa stal Hlavným pre politické záležitosti (政治総裁職 seidži sósai šoku?)[10], a Katamori sa dostal postavenie Ochranca Kjóta (京都守護職 Kjoto Šugošoku?)[11]. Títo traja muži potom podnikli niekoľko krokov, ktoré smerovali potlačeniu politických nepokojov v oblasti Kjóta a zbierali spojencov, aby čelili aktivitám rebelov v oblasti Čóšú. Boli významnými postavami v politickej strane kóbu-gattai, ktorá hľadala súlad medzi šógunátom a cisárskym dvorom.[12]

Jošinobu, v roku 1864, ako veliteľ obrany cisárskeho paláca úspešne porazil sily z Čóšú pri ich pokuse obsadiť bránu cisárskeho paláca – Hamaguri. Toto bolo dosiahnuté s využitím síl z koalície Aizu-Sacuma.[13]

Šógun Jošinobu (1866)

V roku 1866 po smrti Iemočiho Tokugawu, bol Jošinobu vybraný za jeho nástupcu a stal sa tak pätnástym šógunom.[14] Bol jediný šógun, ktorý strávil celé svoje funkčné obdobie mimo Edo; nikdy nevstúpil do hradu Edo ako šógun [15].

Francúzska vojenská misia v Japonsku na pozvanie Jošinobu Tokugawu modernizovať jeho vojská v roku 1867.

Ihneď po nástupe Jošinobuho za šóguna, boli iniciované veľké zmeny. Bola vykonaná dôkladná generálka vlády, aby sa začali reformy, ktoré by posilnili vládu Tokugawa. Predovšetkým to bola podpora od Druhej francúzskej republiky pri organizácii budovania zbrojovky v Jokosuke pod vedením Leoncea Vernyho a pridelenie francúzskej vojenskej misie na modernizáciu armády bakufu.[16]

Národná armáda a loďstvo, ktoré už boli sformované pod velením Tokugawu, boli posilnené za podpory Francúzska a vojenská výzbroj bola zakúpená zo Spojených štátov.[17] Mnohým sa zdalo, že Tokugawský šógunát upevnil svoje základy obnovením moci a sily; ale v skutočnosti padol za menej než rok.

Bošinská vojna (1867 – 1869)

Obávajúc sa nového posilnenia Tokugawského šógunátu pod silným a rozumným vládcom, samuraji z Sacumy, Čóšú a Tosy vytvorili proti tomu alianciu. Pod heslom sonnó jói ("uctievať cisára, vykázať barbara!"), spojení strachom z nového šóguna ako "Znovuzrodenia Iejasua", ktorý by pokračoval v uzurpovaní moci Cisára, začali pracovať na ukončení šógunátu, aj keď každý použil k tomu svoj vlastný prístup. Predovšetkým Tosa bola miernejšia; navrhovala kompromis, aby Jošinobu rezignoval ako šógun ale predsedal by novej národnej vládnej rade zloženej z rôznych daimjóv. Za týmto účelom, Tojonori Jamauči, pán Tosa, spolu so svojím radcom, Šódžiró Gotó, požiadali Jošinobu, či je jeho takáto rezignáciu možná.[18]

Jošinobu odstúpil ako šógun koncom roku 1867, formálne vrátil vládnu moc Cisárovi.[19] Potom odišiel z Kjóta do Osaky. Ale, Sacuma a Čóšú, boli proti tomu, aby Jošinobu vládol národnej vládnej rade.[20] Tajne získali cisárske nariadenie [18] vyzývajúce na využitie sily proti Jošinobuovi (neskôr sa ukázalo, že to bol falzifikát[21]) a presunuli veľký počet vojsk zo Sacuma a Čóšú do Kjóta.[20] Tu bolo zvolané stretnutie na cisársky dvor, na ktorom bol Jošinobu zbavený všetkých titulov a pozemkov [22], neboli však podniknuté žiadne kroky, ktoré by bolo možné pokladať za agresívne alebo kriminálne. Kto by bol proti tomuto postupu, nebol pozvaný na toto stretnutie.[20] Jošinobu proti tomu koncipuje protest, ktorý mal byť doručený na cisársky dvor[23]; na naliehanie Aizu, Kuwana a iných oblastí a vzhľadom na obrovský počet vojsk zo Sacumy a Čóšú v Kjóte, posiela veľké vojská, aby doručili posolstvo na cisársky dvor.[24]

Keď vojská Tokugawu dorazili ku Kjótu, nebolo im dovolené vstúpiť a boli napadnuté vojskami zo Sacumy a Čóšú. Začala Bitka pri Toba-Fušimi, prvé stretnutie Bošinskej vojny[25]. Hoci vojská Tokugawu mali jednoznačnú prevahu v počte, Jošinobu opustil svoju armádu uprostred boja a ušiel do Eda[26]. Uvalil na seba dobrovoľné väzenie a oznámil svoje podriadenie sa na cisársky dvor. Mier však bol dosiahnutý až keď Kamenosuke Tajasu, mladý vodca vedľajšej vetvy rodiny Tokugawa, bol adoptovaný a stal sa hlavou rodiny Tokugawa[27]. Hrad Edo bol odovzdaný cisárskej armáde [28] a mesto ušetrené totálnej vojny.

Spolu s Kamenosuke, ktorý prijal meno Iesato Tokugawa sa Jošinobu presunul do Šizuoky, miesta na ktoré sa na dôchodku utiahol aj Iejasu Tokugawa, zakladateľ Tokugawského šógunátu, niekoľko storočí predtým. Iesato sa stal daimjó v novej Oblasti Šizuoka, no tento titul stratil o niekoľko rokov neskôr, keď boli oblasti zrušené.

Mnohí hatamoto sa tiež presťahovali do Šizuoky, no veľká časť z nich si nenašla adekvátne prostriedky na existenciu. Výsledkom toho bolo, že mnohí z nich boli pohoršení z Jošinobu a niektorí z tohto dôvodu si želali jeho smrť.[29] Jošinobu si bol toho vedomý a obávajúc sa atentátu zmenil svoj spací režim tak, aby pomýlil potencionálneho vraha.[30]

Neskorší život

Na pokojnom dôchodku si Jošinobu dovolil mnoho koníčkov vrátane olejomaľby, lukostreľby, lovu, fotogratovania a dokonca aj cyklistiky.[31] Niektoré je Jošinobuových fotografií zverejnil v posledných rokoch je pravnuk Jošitomo.[32]

V roku 1902, mu Cisár Meidži dovolil obnoviť svoj dom ako vetvu Tokugawa (bekke) s najvyššou hodnosťou možnou pre šľachtica, princ (kóšaku), za jeho verné služby Japonsku.[33] Princ Jošinobu Tokugawa [peer] zomrel 21. novembra 1913 o 16:10 hodine.

Éry bakufu Jošinobua

Roky, v ktorých bol Jošinobu šógunom sú špecificky identifikované viac ako jedným názvom éry alebo nengó.

  • Keió (1865 – 1868)
  • Meidži (1868 – 1912)

Referencie
  1. Takano, Tokugawa Yoshinobu, str. 26. Synovia pána z Mito neprijímali meno Tokugawa, kým sa sami nestali vládcami oblasti.
  2. Tokugawa, Tokugawa yonbyakunen no naishobanashi, str. 138 – 140.
  3. Takano, str. 28.
  4. Takano, str. 38.
  5. Takano, str. 48.
  6. Borton, Japan's Modern Century, str. 40.
  7. Borton, str. 39 – 40.
  8. Takano, str. 12 – 13.
  9. Murray, Japan, str. 362; Kobiyama, Matsudaira Katamori no shōgai, str. 75; Bolitho, Collapse of the Tokugawa Bakufu, str. 9.
  10. Kobiyama, str. 75.
  11. Takano, str. 132 – 133.
  12. Kobiyama, str. 84 – 87; Totman, str. 45; Takano, str. 20.
  13. Pozri Japan 1853-1864, Or, Genji Yume Monogatari, preklad Ernest Mason Satow. (Tokyo: Naigai Shuppan Kyokai).
  14. Borton, str. 63.
  15. Tokugawa, Tokugawa yonbyakunen no naishobanashi, zv. 2, str. 162.
  16. Sims, French Policy Towards the Bakufu and Meiji Japan, 1854 – 95, str. 236.
  17. Treat, Japan and the United States: 1853 – 1921, str. 89
  18. Beasley, The History of Modern Japan, str. 96.
  19. Takano, str. 256.
  20. Beasley, str. 97.
  21. Yamakawa, Aizu Boshin Senshi, str. 7 – 9.
  22. Beasley, str. 97; Yamakawa, Aizu Boshin Senshi, str. 148 – 151.
  23. Totman, str. 416. Kópia originálneho textu protestu pozri Yamakawa, str. 89 – 90.
  24. Totman, str. 417.
  25. Sasaki, str. 23 – 24; Bolitho, str. 420 – 422.
  26. Kobiyama, str. 124.
  27. Griffis, The Mikado: Institution and Person, str. 141.
  28. Takano, str. 267.
  29. Tokugawa Munefusa, Tokugawa yonbyakunen no naisho banashi, zv. 1, str. 131
  30. Tokugawa, str. 131 – 133
  31. Tokugawa, str. 136 – 138.
  32. Príklad Jošinobuovej fotografie pozri: Tokugawa Jošitomo, Tokugawa Yoshinobu-ke e yōkoso, str. 73.
  33. Takano, str. 273.

Literatúra
  • Beasley, W.G. (1963). The modern history of Japan. (New York: Praeger).
  • Borton, Hugh (1955). Japan's Modern Century. (New York: The Ronald Press Company).
  • Griffis, William E. (1915). The Mikado: Institution and Person. (Princeton: Princeton University Press).
  • Kobiyama Rokurō (2003). Matsudaira Katamori no shōgai. (Tokyo: Shin Jinbutsu Ōraisha).
  • Murray, David (1905). Japan. (New York: G.P. Putnam's Sons).
  • Sasaki Suguru (1977). Boshin sensō. (Tokyo: Chūōkōron-shinsha).
  • Sims, Richard L. (1998). French Policy Towards the Bakufu and Meiji Japan, 1854-95. (London: Routledge).
  • Takano Kiyoshi 高野澄 (1997). Tokugawa Yoshinobu: kindai Nihon no enshutsusha 德川慶喜 : 近代日本の演出者. (Tokyo: Nihon Hōsō Shuppan Kyōkai 日本放送出版協会).
  • Tokugawa Munefusa 徳川宗英 (2004). Tokugawa Yonbyaku-nen no naisho-banashi 徳川四百年の内緒話 Zv. 1. (Tokyo: Bungei-shunju).
  • Tokugawa Munefusa 徳川宗英 (2004). Tokugawa Yonbyaku-nen no naisho-banashi 徳川四百年の内緒話 Zv. 2: Raibaru tekishō hen. (Tokyo: Bungei-shunju).
  • Tokugawa Yoshitomo 徳川慶朝 (2003). Tokugawa Yoshinobu-ke ni Youkoso: Waga ie ni tsutawaru aisubeki "Saigo no Shogun" no Yokogao 徳川慶喜家にようこそわがが家に伝わる愛すべき「最後の将軍」の横顔. (Tokyo: Bungei-shunju). ISBN 4-16-765680-9
  • Totman, Conrad (1980). The Collapse of the Tokugawa Bakufu, 1862-1868. (Honolulu: University of Hawai'i Press)
  • Treat, Payson J. (1921). Japan and the United States: 1853-1921. (New York: Houghton Mifflin Company).
  • Yamakawa Kenjirō (1933). Aizu Boshin Senshi. (Tokyo: Tokyo Daigaku Shuppankai).

Ďalšie zdroje
  • Matsuura Rei 松浦玲 (1975). Tokugawa Yoshinobu: shōgun-ke no Meiji-ishin 德川慶喜 : 將軍家の明治維新. (Tokyo: Chūōkōronsha 中央公論社).
  • Satow, Ernest M., trans. (1905). Japan 1853-1864, Or, Genji Yume Monogatari. (Tokyo: Naigai Shuppan Kyokai).
  • Shibusawa Eiichi 渋沢栄一, ed. (1967-1968) Tokugawa Yoshinobu-kō den 德川慶喜公伝. (Tokyo: Heibonsha 平凡社).

Beletria
  • Shiba, Ryōtarō (1998). The Last Shogun: The Life of Tokugawa Yoshinobu, trans. Juliet Winters Carpenter. (New York: Kodansha International). ISBN 1-56836-246-3

Pozri aj


Jošinobu Tokugawa
Vladárske tituly
Predchodca
Iemoči Tokugawa		 šógun
1867 – 1868		 Nástupca
Meidži išin

Zdroje

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Tokugawa Yoshinobu na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).

This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.