Iešige Tokugawa

Bol prvým synom Jošimunea Tokugawu, jeho matka bola dcérou Tadanaoa Okuba, známa ako Osuma no kata. Jeho detské meno bolo Nagatomi-maru. Ceremoniál dospelosti genpuku podstúpil v roku 1725. Jeho prvá manželka, Nami-no-mija, bola dcéra princa z cisárskeho rodu Fušimi-no-mija Kuninaga (伏見宮 邦永親王). Táto druhá manželka, známa svojou priateľskou povahou, bola matkou Ieharu, ktorý sa stane dedičom Iešigea.[1]

V Enkjó 2 sa Iešige stal šógunom.[2]

Iešige trpel rečovou vadou, ktorá mu znemožňovala rozprávať zrozumiteľne a chronickým ochorením pľúc, kvôli čomu trpel dýchavičnosťou. Jošimuneov výber Iešigea za svojho nástupcu vyvolal veľké nezhody na šogúnovom dvore, kvôli jeho mladším bratom Munetakom Tokugawom a Munetadom Tokugawom, ktorí sa javili oveľa vhodnejšími kandidátmi. Jošimune však trval na svojom rozhodnutí, v súlade s princípom prvorodenstva obsiahnutom v konfucianizme, podľa ktorého mal hodnosť a spoločenské postavenie po otcovi zdediť vždy najstarší syn; Iešige po nástupe na trón bol v pozícii hlavy šógunátu iba formálne. Jošimune naďalej riadil štátne záležitosti aj po svojom odchode do ústrania a po prenechaní oficiálneho titulu hlavy štátu Iešigemu v roku 1745, čo malo za cieľ uistiť sa, že Iešige je vo svojom úrade dostatočne zbehlý a odovzdať mu časom dôležité štátnické skúsenosti.

Po smrti Jošimuneo a získaní úplnej moci sa Iešige nezaujímal o vládnutie v krajine a prenechal všetky rozhodnutia týkajúce sa riadenia krajiny svojmu komorníkovi a najbližšiemu poradcovi Tadamicu Ooka (1709 – 1760).

Iešige sa Oficiálne vzdal úradu šóguna v roku 1760, kedy prijal titul Ógošo, a vymenoval svojho prvého syna Ieharu Tokugawa za 10. šóguna. Zomrel v nasledujúcom roku.

Iešigeho druhý syn, Šigejoši Tokugawa, sa stal zakladateľom klanu Šimizu Tokugawa, ktorý spolu s Tajasu a Hitocubaši (založenými mladšími bratmi Iešigea) sa stali gosankjó, tromi vedľajšími vetvami klanu Tokugawa, z ktorých mohli byť v budúcnosti vyberaní šóguni za nástupcov, ak by vymrela hlavná línia. Nové tri rody sa pripojili sa k už existujúcim trom vedľajším vetvám gosanke, v ktorých sa narodil aj otec Iešigea, Jošimune.

Iešigeho vláda, charakterizovaná prírodnými nešťastiami, vládnou korupciou, hladomormi, núdzou obchodníkov a neschopnosťou vlády riešiť tieto problémy, nebola veľmi úspešnou Tokugawovskou vládou.

Iešigeho posmrtný titul bol Džunšin-in a jeho hrob bol umiestnený v mauzóleu rodiny Tokugawa v Zódžó-dži v okrese Šiba v Ede. Jeho pozostatky boli v rokoch 1958 - 1960 exhumované a podrobené vedeckému skúmaniu. Bolo zistené, že jeho zuby boli zahnuté dovnútra úst a zdeformované, v súlade s historickými záznamami bola preto jeho reč defektná a jeho krvná skupina bola typu A.

Roky, v ktorých bol Iešige šógunom sú špecificky identifikované viac ako jedným názvom éry alebo nengó.[2]

• Enkjó (1744 – 1748)
• Kanen (1748 – 1751)
• Hóreki (1751 – 1764)

• Screech, Timon. (2006). Secret Memoirs of the Shoguns: Isaac Titsingh and Japan, 1779-1822. London: RoutledgeCurzon. ISBN 0-7007-1720-X
• Titsingh, Isaac. (1822). Illustrations of Japan. London: Ackerman.
• Titsingh, Isaac. (1834). [Siyun-sai Rin-siyo/Hayashi Gahō, 1652], Nipon o daï itsi ran; ou, Annales des empereurs du Japon. Paris: Oriental Translation Fund of Great Britain and Ireland. --Dve kópie tejto neobvyklej knihy sú dostupné online: (1) v knižnici University of Michigan, digitalizovaná 30. januára 2007; a (2) v knižnici Stanfordskej University, digitalizovaná 23. júna 2006. Tu kliknite na originálny text vo francúzštine.
• Totman, Conrad. (1967). Politics in the Tokugawa bakufu, 1600-1843. Cambridge: Harvard University Press.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Tokugawa Ieshige na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).