Hypermoderná šachová škola

Hypermoderná škola bol smer v šachovej teórii, ktorý vznikol po 1. svetovej vojne. Hlavní predstavitelia tohto smeru, Richard Réti, Aaron Nimcovič a Savielly Tartakower sami seba nazývali novoromantikmi.

Novoromantici zásadne ovplyvnili hlavne teóriu v otvorení, ale aj v strednej hre. Dôrazne vystúpili proti Tarraschovmu zjednodušujúcemu a dogmatickému chápaniu šachovej teórie a stratégie. Snažili sa dokázať, že Tarraschove poučky neplatia všeobecne.

Ich hlavným príspevkom do teórie otvorení bolo predovšetkým nové poňatie boja o centrum šachovnice. Poukazovali na to, že centrum je potrebné ovládať figúrami na diaľku a nie obsadzovať pešiakmi, pretože pešiaci sa často stávajú terčom útoku. Ďalej doporučovali bočný vývin strelca(tzv. fianchetto) na g2, g7, b2, b7. Uplatňovanie zásad hypermodernej školy spôsobilo veľký rozmach hlavne zatvorených hier. Vznikli celkom nové otvorenia, napríklad Rétiho hra, indické obrany.

Ani prístup novoromantikov však nebol úplne bez chýb. Chceli totiž vyvrátiť Tarraschovo učenie bezo zvyšku - aj jeho správne myšlienky. Tak sa stávalo, že často rozohrávali svoje partie nevýhodne, čo ich stálo nejednu porážku To bol zrejme aj dôvod, prečo napríklad novoromantici nedokázali konkurovať J. R. Capablancovi, ktorý hral síce jednoduchý, ale veľmi precízny šach.

Hlavné diela hypermodernej školy sú:

• Richard Réti - Die neuen Ideen in Schach (1922)
• Savielly Tartakower - Die hypermoderne Schachpartie (1925)