Husľový koncert (Chačaturjan)

Husľový koncert d-mol je dielo arménskeho skladateľa Arama Chačaturjana.

Ambiciózne dielo Chačaturjan zložil v roku 1940, rok po tom, čo bol vyznamenaný Leninovym rádom za svoju 1. symfóniu. Pri komponovaní koncertu Chačaturjan preto pochopiteľne pociťoval veľkú zodpovednosť, ktorá bola o to väčšia, že bol určený pre vynikajúceho huslistu Davida Ojstracha. Ten dielo ešte v roku vzniku, v novembri 1940 uviedol na jeho premiére. Francúzsky flautista Jean-Pierre Rampal neskôr s Chačaturianovým dovolením vytvoril transkripciu tohto koncertu pre flautu. Aj v tejto podobe sa koncert dodnes hráva.

Napriek tomu, že v 20. storočí sa mnohí skladatelia pokúšali žáner husľového koncertu obohatiť alebo posúnuť do inej roviny, Chačaturjan zostal verný tradičnej stavbe koncertu a štandardnému formálnemu usporiadaniu. Výrazne dominantnú úlohu zveril sólovému nástroju, pre ktorý napísal bravúrny a technicky náročný part. Orchestrálna zložka je však taktiež zaujímavá svojou farebnosťou a temperamentom.

V prvej vete sa hneď po nenáročnom orchestrálnom úvode ozývajú husle s nepokojnou hlavnou témou, ktorou si priebojne získavajú svoje vedúce postavenie. Po orchestrálnom predele exponujú lyrickejšiu, až plačlivú vedľajšiu tému, ktorú rozvinú do kratšej kadencie. Orchester nato znovu pripomenie hlavnú tému, a nasleduje rozvedenie s ornamentálnymi husľovými figuráciami. Na konci rozvedenia prichádza tradičná husľová kadencia, ktorá vyústi do reprízy oboch tém. Prvú časť koncertu uzatvára efektná kóda vychádzajúca z hlavnej témy. Druhá veta v 3/4 takte zaujme zádumčivou náladou. Po orchestrálnom úvode, ktorý má charakter pomalého valčíka sa znovu rozospievajú melancholické husle. Kontrastná záverečná veta, ktorá nasleduje, je naozajstným vyvrcholením diela. Otvára jú orchester s explozívne temperamentným úvodom, po ktorom husle predvedú chytľavú melódiu vychádzajúcu z arménskej ľudovej hudby. Veta je po formálnej stránke rondom, hlavná melódia preto počas nej zaznie niekoľkokrát. Prúd iskrivej hudby sólového nástroja zaznieva takmer až do úplneho záveru skladby.

Chačaturjanovo dielo patrí medzi interpretačne i poslucháčsky najvďačnejšie husľové koncerty 20. storočia a radí sa medzi stálice širšieho husľového repertoáru.