Homo pathologicus

Homo pathologicus je (skôr zriedkavá) teória vedenia/prístup k vedeniu. Podľa nej treba za základ vedenia ľudí považovať charakteristiky ľudí obyčajne považované za negatívne či choré (afektívne, iracionálne a emocionálne procesy) a nepovažovať teda človeka tak ako v ostatných bežných teóriách vedenia za racionálne konajúceho. Viacerí autori (Neuberger či Von Rosenstiel) v oblasti analýzy vedenia vyzývajú na analýzu práve týchto patologických faktorov.

Popudom k vzniku tohto prístupu je psychoanalýza S. Freuda. Podľa psychoanalýzy je väčšina motívov pre myslenie a konanie emocionálnej a nevedomej povahy, presnejšie majú pôvod v nevedomej potrebe spracúvať zážitky z raného detstva. Preto jedinec interaguje s iným jedincom tak, ako keby tento druhý jedinec bol referenčnou osobou z jeho detstva.

Príkladom takéhoto prístupu k výskumu vedenia ľudí je štúdia Ketsa de Vriesa a Millera z roku 1984.