Hans Tausen

O jeho mladosti sa vie veľmi málo. Pôvodne bol katolíkom a istý čas bol mníchom v ráde špitálnikov v Antvorskove. Najprv študoval a vyučoval v Rostocku (1516 – 1521), neskôr v Kodani (1521 – 1522). Na univerzite v Leuvene sa stretol s flámskym humanizmom a začal sa zaujímať o klasické jazyky. Vynikal v latinčine, gréčtine a hebrejčine. Neskôr odišiel študovať na univerzitu do Wittenbergu, kde sa oboznámil s teológiou Martina Luthera a osvojil si jeho učenie. Po návrate do Dánska v roku 1525 bol pre jeho zmýšľanie na krátko uväznený svojím rádom. Po prepustení začal vo Viborgu šíriť myšlienky reformácie. Vydal viaceré príručky pre bohoslužby, ktoré mali veľký význam pri vytváraní reformovanej liturgie v Dánsku. Po opustení rádu ho kráľ Frederik I. v roku 1526 ustanovil za kaplána.[1][2] Tausen a jeho spoločníci následne vytvorili Dánske vyznanie viery v 43 článkoch.[2]

Po smrti Frederika I. v roku 1533 ho biskup Joachim Rønnow obvinil z rúhania a vyhostil z diecéz Sjaelland a Skåne. Obyvatelia proti biskupovi povstali a len na Tausenov zásah nedošlo k jeho poprave. Rønnow zrušil odsúdenie a povolil Tausenovi kázať v diecéze pod podmienkou, že zmierni svoj tón. O rok neskôr prijali dánski luteráni zmierlivejšie Augsburské vyznanie viery, ktoré sa salo základom dánskej reformácie. Po konečnom triumfe reformácie v Dánsku v roku 1536 sa z Tausena stal lektor hebrejčiny na univerzite v Kodani a v roku 1542 sa stal luteránskym biskupom v Ribe. Medzi jeho literárne diela patria kázne, hymny a preklad Pentateuchu z hebrejčiny do dánčiny (1535). Tausen mal veľký vplyv na prijatie reformácie v Dánsku. Zomrel 11. novembra 1561 v Ribe.[1][2]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Hans Tausen