Goldbergove variácie

Goldbergove variácie, BWV 988 (uvádzané aj pod názvom Goldbergovské variácie) je dielo pre klávesový nástroj (dnes takmer výhradne klavír) od nemeckého skladateľa Johanna Sebastiana Bacha.

Johann Sebastian Bach vydal Goldbergove variácie v roku 1742 v nakladateľstve Balthasara Schmida v Norimbergu ako súčasť štvrtého diela Klavírnych cvičení, ktorý obsahuje áriu „mit verschiedenen Veränderungen vor Clavicimbel mit 2 Manualen Denen Liebhabern zur Gemüths – Ergetzung“ alebo tzv. Goldberg – Variationen. Tie spolu s Passacagliou pre organ a Chaconnou pre husle patria k trom najväčším príkladom Bachovho variačného umenia.

Johann Theophilus Goldberg bol mimoriadne nadaný mladý klavirista a aj skladateľ. Od roku 1741 študoval u Johanna Sebastiana Bacha. Goldberg hrával kniežaťu Hermannovi Carlovi von Keyserlingovi za bezsenných nocí. Ten si objednal u Bacha hudbu k týmto nočným koncertom a Bach napísal variácie, ktoré sú vlastne začiatkom novodobých dejín variácií a zároveň sú jedným z najkrajších a najväčších diel svojho druhu.

Ária, ktorá je témou týchto variácií je zachytená už v druhej knižôčke pre Annu Magdalénu Bachovú. Je melodicky tak bohatá, že je pravdepodobne už variáciou melódie, ktorú Bach uvádza ako sprievod v ľavej ruke v 26. variácii. Golbergove variácie obsahujú túto áriu a 30 variácií. Variácie by sme mohli podľa obsahu rozdeliť na klavírne a kontrapunktické štúdie. Základom, z ktorého sa variácie odvíjajú, nie je však ani tak melódia, ale predovšetkým basová línia, ktorú Bach v jednotlivých variáciách značne modifikuje, ale základná harmónia však ostáva. Je to sled harmónií, daných áriou, ktorý sa 30-krát opakuje.

Ária má 32 taktov, dvojdielnu formu, hlavná tónina je G dur. Bach prísne dodržuje aj formu jednotlivých variácií, len 6 variácií nedodržuje počet taktov árie. Z tohoto nám jasne vyplýva, že sú to variácie ornamentálne a vidíme na nich veľkú fantáziu a variačné umenie J.S. Bacha, pretože variácie ani zdanlivo nevyznievajú fádne a jednotvárne. Tvoria kompaktný celok. Sú spracované čisto kontrapunkticky, sú vlastne kontrapunktickou formou, ktorá sa stala vzorom pre nasledujúce generácie skladateľov.

• Variácia č.1 – je veľmi jednoducho imitačne spracovaná, v Allegro, začína postupne vťahovať poslucháča do nálady tohto diela.
• Variácia č.2 – je takisto voľná imitácia, tentoraz však už trojhlas.
• Variácia č.3 – je kánon v unisone, je lyrická.

S výnimkou prvých a posledných troch variácií, Bach zoskupuje variácie do trojíc tak, že prvá variácia každej trojice má ráz charakteristickej skladby, v druhej z trojice prevláda virtuózna zložka (už spomínané klavírne štúdie) a tretia variácia kanonická (kontrapunktické štúdia).

• Variácia č.4 – je tanečná v 3/8 takte.
• Variácia č.5 – melódia sa nachádza v base a pravá ruka tu predstavuje virtuóznu zložku – figurácie, ktoré vytvárajú iskrivé pozadie.
• Variácia č.6 – kánon v sekunde.
• Variácia č.7 – je taktiež tanečná, v 6/8 takte, má charakter siciliana. Pripomína sinfoniu z Vianočného oratória.
• Variácia č.8 – je založená na ostinátnych figuráciách.
• Variácia č.9 – kánon v tercii, trojhlasný.
• Variácia č.10 – je Fughetta I. alla breve, kde Bach veľmi prehľadným, ale efektívnym spôsobom spracúva tému (má tiež trojhlasné spracovanie).
• Variácia č.11 – vychádza z ôsmej variácie, je rytmicky obohatená.
• Variácia č.12 – je kánon v kvarte.
• Variácia č.13 – je inšpirovaná áriovou melodikou, je štylizovaná ako sólo v pravej ruke a melodický sprievod v ľavej ruke.
• Variácia č.14 – vidíme v nej krásne prelínanie melódie z sprievodom vymieňajúc si navzájom polohy.
• Variácia č.15 – je kánon v intervale kvinty. Pripomína Bachov chorál „O Lamm Gottes unschuldig“.
• Variácia č.16 – je svojím charakterom francúzska ouvertura bez pomalého záveru. Prvý diel je grave s figuráciami typickými pre tento druh, quasi druhý diel tvorí fughetta II. v rýchlom tempe.
• Variácia č.17 – mohli by sme ju označiť za etudu lomených intervalov (tercií).
• Variácia č.18 – kánon v sexte. Tempo giusto je pre kánony dosť neobvyklé.
• Variácia č.19 – je štylizovaná do trojdobého tanca, pripomína nám ländler – tanec v tej dobe ešte neexistujúci.
• Variácia č.20 – nám môže pripomenúť variáciu č. 14, ale rytmicky je na zložitejšej úrovni (zaujímavá je synkopická úprava). Je založená na permutačnom kontrapunkte.
• Variácia č.21 – je chromatický kánon v intervale septimy.
• Variácia č.22 – je inšpirovaná talianskou vokálnou hudbou. Formou to je fugato (štvorhlas).
• Variácia č.23 – je štúdiou ako efektívne vyriešiť problémy tercií paralelných, v protipohybe, dokonca i dvojitých. Ale u Bacha nie je žiadny technický problém samoúčelný, ale stáva sa formotvornou súčasťou kompozície.
• Variácia č.24 – kánon v oktáve.
• Variácia č.25 – je adagio inšpirované duchovnou pašiovou hudbou, výrazová stránka je v tejto variácií dominantná, charakterovo vyjadruje veľkú bolesť.

Muzikológovia sa domnievajú, že v 26. variácii sa vlastne nachádza pôvodná téma týchto variácií (sprievod v ľavej ruke). Technickým problémom pre interpreta sa stáva prekladanie rúk.

• Variácia č.27 – kánon v intervale nóny. Druhú časť tejto variácie tvorí inverzia predchádzajúceho dielu.
• Variácia č.28 – rieši efektívnym spôsobom problém trilku aj dvojitého, ale tak, že trilok sa stáva nosným výrazovým prostriedkom (prvkom).
• Variácie č. 29 – je po rytmickej stránke veľmi rôznorodá, po technickej stránke upozorňuje na problém

akordického trilku.

• Variácia č. 30 je Quodlibet, v ktorej Bach kanonicky spracováva údajne dve ľudové piesne s jednoduchým harmonickým sprievodom. Dielo upokojuje na záver opäť hlavná téma – Ária.

Pre interpreta je toto dielo veľmi „nepríjemné“, obsahuje totiž všetky technické problémy. Vyžaduje obrovský citový vklad, pochopenie diela a intelektuálny nadhľad. Ďalším z problémov je časovo dlhý rozsah diela, ktorý okrem maximálnej koncentrácie vyžaduje aj veľké množstvo fyzických síl. Pre klaviristu je psychické a fyzické napätie pri interpretácii Golbergových variácií veľké ako pri klavírnom recitáli. Ferruccio Busoni ešte „upravil“ – značne skomplikoval toto dielo, asi v záujme efektu, ale nie je to potrebné. Toto dielo je tak náročné, že sa ani v Busoniho úprave nehráva.