Filozofia techniky

Filozofia techniky je filozofická disciplína, ktorá sa zaoberá svetonázorovými a filozofickými problémami techniky, najmä gnozeologickými, metodologickými a etickými. Nespočetné pokusy morálno-filozofického reflektovania, hodnotenia techniky a filozoficky adekvátnejších definovaní techniky sa v zásade špecifikovali do podoby: scientisticko-racionalistickej: technika je v pozícii aplikovanej prírodovedy – aplikácia teórií a metód vedy na praktické konanie (E. Mach, B. Russell, M. Bunge); systémovo-teoretickej (resp. analytickej): dominujú aspekty sociálno-politické, ekonomické, kultúrne, ekologické (F. Rapp, J. Ellul, H. Marcuse, J. Habermas a i.); existenciálno-antropologickej: sústredenie pozornosti na vzťah medzi technikou a podstatou človeka, na filozoficko-antropologické a morálno-filozofické aspekty (M. Scheler, A. Gehlen, J. Ortega y Gasset, O. Spengler, G. Anders a i.); epistemologickej: technika je ponímaná ako produkt rôznych foriem poznania (H. Skolimowski, J. Jarvie a i.); náboženskej interpretácie techniky líšiace sa rôznymi výkladmi náboženského života, ktoré implikujú náboženské hodnotenie a definovanie techniky; interpretácie v duchu kresťanského milenizmu – v chápaní technického rozvoja ako prípravy na milénium a príchod Krista; absolutizácia úlohy židovsko-kresťanskej náboženskej a kultúrnej tradície na nekontrolovateľný a nekrofilny atak techniky vo všetkých sférach žitého sveta;  chápanie vedcov a technikov ako tých, ktorí pokračujú v Božom diele atď. (J. A. Etzler, N. Berďajev, L. White Jr., J. Milton, E. Gill, F. Dessauer, Y. R. Simon, D. F. Noble a i.). V každej z nich sa určitým spôsobom reflektoval všeobecný priestor tzv. stechnizovaného sveta (sveta v každej oblasti poznamenaného technikou) a divergentné tendovanie charakteristík techniky, resp. modifikáciu otázky: čo je technika? do podoby: čo technika znamená?, pričom druhá otázka implikuje: čo to znamená pre človeka? Dnešný stav  vedenia o technike a technológii odhaľuje, že moderná technika nie je jednoduchým inštrumentom, už len preto nie, lebo ju nemožno používať (či nepoužívať) podľa ľubovôle. Interakčné pôsobenie rôznych podôb technosféry a ľudskej spoločnosti prináša v reflexii príkre kontrasty, teoretickú rôznorodosť, uvážlivé,  racionálne i neracionálne, oslavné i invektívne prístupy k technike a technológii.

           Spomedzi spomenutých pozícií je zaujímavým vizionárske hodnotenie techniky P. T. de Chardinom, v ktorom technosféra zohráva  jednoznačne pozitívnu rolu ´posunom´ noosféry k bodu  ´dozrievania´, tzn. technizácia je tým momentom v kozmickej  evolúcii, ktorý je nielen prirodzený, ale aj oslobodzujúci.

           Hodnotový význam techniky je iný v prípade, keď sa  technika autorovi (J. Ellul) javí ako autonómne, všetko pohlcujúce a ovládajúce monštrum, ktoré určuje adaptačné  motívy ľudských bytostí. Technika ako autonómny fenomén tvorí  nové, sebe vlastné prostredie, ktoré nutne poškodzuje ekosféru a antroposféru.

             Antropocentricky zamerané hodnotenie techniky u väčšiny  autorov vyúsťuje v negativizmus, vyplývajúci z technickej  posesivity, nútiacej k maximalizácii v pozícii ´mať´,  oslabujúcej interpersonálne väzby, rušiacej ´jastvo´ (M. Scheler, K. Jaspers, O. Spengler a i.)

             Diferencované hodnotenie techniky v integračnej pozícii  predkladá komplexný, interdisciplinárne kotvený prístup  k technike. Poukazujúc na zložitosť a častú neprehľadnosť  štruktúry modernej techniky, vedie k obozretnosti a k vyššej  miere zodpovednosti v technickom myslení a technickom konaní,  pokiaľ sa ľudské dejiny nemajú ´zavŕšiť´ ekologickou  katastrofou (F. Rapp, G. Ropohl, D. Ihde,  H. Skolimowski a i.).

              Náboženský pohľad na techniku buď mystifikuje význam techniky  v ľudskej spoločnosti v podobe realizovaných ´Božích ideí´  (F. Dessauer), alebo poukazuje na rozmer dôsledkov  technického pôsobenia, ktoré prekračujú hranice ľudskej predstavivosti, čím otupujú emocionalitu; človek tak nie je schopný imaginatívneho alebo emočného docenenia dôsledkov  techniky. Keďže na docenenie dôsledkov technizácie  nepostačuje abstraktná kognitivita a racionalita, je nevyhnutné  rozšíriť úzku kapacitu predstáv (a ešte  užšiu kapacitu pocitov) tak, aby predstavy a pocity dokázali ´spracovať´, uvedomiť si dosah a následky technického konania  cez ´principiálne´ teoreticko-poznávacie vyrovnanie sa  s nominalizmom a ´prírodovedeckým obrazom sveta´. Keďže korene technickej tvorivosti spočívajú podľa prominentov  teológie techniky vo viere a technika je prejavom aktívnej  túžby po sebaspasení, moderný svet techniky je možné pochopiť iba tak, že spomínanú túžbu odvodíme od religióznej hnacej  sily (N. Berďajev, D. Brinkman, M. Graham, J. F. Duggan a i.).

           A napokon sú tu názory orientované technocentricky, úzko späté s modelom komplexnej spoločenskej reality, rozhodujúco ovplyvňovanej novou technikou a technológiami. V nich je tzv. intelektuálna technológia stratégiou sprostredkujúcou nielen interakciu ľudského spoločenstva a prírody, ale (a to  predovšetkým) interakciu hry medzi ľuďmi (pojem hra tu nevystupuje vo význame asociatívnom, ale jednoznačne  funkcionálnom). Ide o výrazný posun optiky vplyvu techniky  z priemyselnej činnosti na všetky sféry ľudskej činnosti, v niektorých sférach hraničiaci s technomyopiou, teda so sklonom preceňovať krátkodobý vplyv nových technológií a neschopnosť predvídať dlhodobé efekty, čo poskytuje po prvýkrát v dejinách (ako sa domnieva už D. Bell a jeho nasledovníci) extrémnu možnosť riadenia sociálneho experimentu s významnou rolou ´nového racionalizmu´ špecialistov.

             Nejde len o špecialistov technicky a technologicky orientovaných, ale aj o tých, ktorí sú schopní po ´načítaní´ intelektuálnej technológie riešiť problémy politickým rozhodovaním, orientovaným na budúcnosť. Medzi takéto rozhodovania  nepochybne patrí, okrem  iného, aj možné  ´proprírodné´ riadenie  techniky. Je tu však latentné nebezpečenstvo negatívnej persuázie. Napokon súčasné globálne sociálne, politické a ekologické  problémy sa priam vnucujúco stavajú do centra pozornosti  novým technikám, čo platí aj naopak. A je tu stále možnosť  manipulácie, zneužitia. Sú tu vždy prítomné možnosti, ktoré  povedú buď k niečomu netušenému na ´vyššej úrovni´,  ale rovnako  ostáva otvorená možnosť, o ktorej hovoril K. Lorenz:  o  ceste vývinu ľudského spoločenstva v ´spoločnosť termitov´ toho najhoršieho druhu.