Federal Reserve System

Federal Reserve System, po slovensky často prekladané ako Federálny rezervný systém (zriedkavo Federálna rezervná sústava), skrátene Fed, je sústava viacerých bánk a súvisiacich inštitúcií, spolu tvoriacich centrálnu banku USA.

Federálny rezervný systém
Založená23. december 1913
SídloEccles Building Washington, DC USA
VedenieJerome Powell
Chairman
Webová stránkawww.federalreserve.gov
Centrála FED

Systém bol založený r. 1913 s cieľom kontrolovať peňažnú bázu a cez ňu ponuky peňazí, zdokonalenie kontroly bánk a poskytovanie zariadení na diskont cenných papierov. Dnes Fed reguluje a kontroluje celú bankovú sústavu. Základnými cieľmi vládnej ekonomickej politiky je stabilita a rast ekonomiky, stabilita kúpnej sily dolára, vysoký stupeň zamestnanosti a rozumná rovnováha transakcií s inými krajinami.

Úlohy a ciele FEDu

Federálny rezervný systém má za úlohu plniť nasledujúce úlohy a ciele[1]:

  1. Dosiahnutie cenovej stability a plnej zamestnanosti. Za týmto účelom FED vykonáva monetárnu politiku pri využití monetárnych a úverových nástrojov.
  2. Dohľad a regulácia bánk a finančných inštitúcií so snahou zabezpečiť funkčnosť finančného systému a ochranu úverových práv spotrebiteľov.
  3. Udržiavanie stability finančného systému a odstraňovanie systematického rizika, ktoré môže vzniknúť na finančných trhoch
  4. Poskytovanie niektorých finančných služieb pre vládu Spojených štátov amerických, amerických finančných inštitúcií a zahraničných štátnych inštitúcií a vykonávanie dohľadu nad národným platobným systémom.

Charakteristika FEDu

Štruktúra Federálneho rezervného systému obsahuje Výbor guvernérov (Board of Governors of the Federal Reserve System), Federálne rezervné banky (Federal reserve banks), Federálny výbor pre voľný trh (Federal Open Market Committee) a členské banky. Doplnok k tejto štruktúre tvoria poradné výbory a to Federálny poradný výbor (Federal Advisory Council), Poradný výbor klientov bánk (Consumer Advisory Council) a Poradný výbor sporiacich inštitúcií (Thrift Institutions Advisory Council). FED ako taký je prísne nezisková inštitúcia. Ak by náhodou vykázal zisk, tak ten bude celý vrátený do štátnej pokladnice. Medzi najvýznamnejších guvernérov FEDu môžeme zaradiť Paula A. Volckera, Alana Greenspana a Bena S. Bernankea.[2]

Výbor guvernérov

Sídli vo Washingtone a je hlavným riadiacim orgánom Federálneho rezervného systému. Tvorí ho sedem členov (každý člen musí pochádzať z inej Federálnej rezervnej oblasti). Všetkých členov menuje prezident a schvaľuje Kongres. Funkčné obdobie týchto členov je 14 rokov, pričom sa uplatňuje tzv. rotačný systém t.j. každé dva roky sa vymení jeden člen. Funkčné obdobie predsedu a miestopredsedu Výboru guvernérov je štvorročné, pričom do funkcie môžu byť vymenovaní až trikrát za sebou. Podmienkou na získanie nominácie na predsedu alebo miestopredsedu je, aby daný nominant bol už členom Výboru guvernérov alebo bol tesne pred vymenovaním. Od 1. februára 2006 bol predsedom rady guvernérov FEDu Ben Bernanke a podpredsedom Donald Kohn. Nová prezidentka - Janet Yellen bola zvolená 9. októbra 2013 a vymenila v pozícii šéfa FEDu Bena Bernanke od 3. februára 2014. Od 5. februára 2018 je predsedom FEDu Jerome Powell.

Hlavnými úlohami tohto výboru je rozhodovanie o menovej politike, určovanie výšky diskontnej sadzby, stanovovanie povinných minimálnych rezerv, schvaľovanie pravidiel regulácie, dohľad nad členskými bankami a holdingovými spoločnosťami. Výbor je tiež zodpovedný za ochranu klientov bánk a je poverený menovaním troch z deviatich riaditeľov Federálnych rezervných bánk. Zasadanie výboru prebieha týždenne za prítomnosti reprezentantov ministerstva financií federálnej vlády. Predseda Výboru guvernérov podáva pravidelné správy o činnosti výboru pred senátnym výborom dvakrát ročne a to 20. februára a 20. júla v danom roku.

Federálne rezervné banky

Tvorí ich dvanásť centrálnych bánk v jednotlivých federálnych okresoch. Jednotlivé banky sídlia v týchto mestách: New York, Atlanta, Boston, Chicago, Cleveland, Dallas, Kansas City, Minneapolis, Philadelphia, Richmond, San Francisco, St. Louis. Všetky tieto banky prijímajú rezervy ďalších bánk, taktiež bankám poskytujú úvery, emitujú hotovostné obeživo a zabezpečujú medzibankové zúčtovanie. Všetky federálne rezervné banky sú akciové spoločnosti vlastnené jednotlivými členskými bankami. Členské banky sa pri vstupe do Federálneho rezervného systému musia povinne stať spolumajiteľmi federálnej rezervnej banky, ktorá spadá do ich okresu. Daný podiel je potom neprevoditeľný, ale bankám za neho prislúcha dividenda vo výške šesť percent ročne. Jednotlivým akcionárom z držania podielov nevyplývajú žiadne vlastnícke práva. Zaujímavosťou je, že ak by bol Federálny rezervný systém zrušený, tak všetky záväzky a pohľadávky by prešli na americkú federálnu vládu.

Vedenie každej jednej Federálnej rezervnej banky tvorí deväťčlenný Výbor riaditeľov. Troch riaditeľov menujú banky z bankového prostredia. Traja riaditelia sú menovaní z nebankového prostredia a sú určovaní tiež jednotlivými členskými bankami. Poslední traja riaditelia sú reprezentantmi verejnosti, ktorí nesmú vlastniť akcie jednotlivých bánk a sú menovaní Výborom guvernérov. Z týchto troch riaditeľov sú volení predseda a miestopredseda Výboru riaditeľov.

Prezident je najvyšší výkonný orgán každej Federálnej rezervnej banky a je volený výborom riaditeľov. Federálne rezervné banky majú až 25 pobočiek, ktorých vedenie tvorí Výbor riaditeľov skladajúci sa z piatich alebo siedmich členov. Výsostné postavenie medzi Federálnymi rezervnými bankami má banka v New Yorku, pretože ako jediná má umožnené uskutočňovať devízové intervencie. Prezident tejto banky je tiež stálym členom Federálneho výboru pre voľný trh. Táto banka uskutočňuje všetky devízove operácie FEDu na voľnom trhu, a všetky aktíva drží na špeciálnom účte. Tieto aktíva následne prerozdeľuje medzi ostatné rezervné banky na základe ich podielu na hodnote emitovaných bankoviek. Dohľadom nad týmito operáciami je poverený Federálny výbor pre voľný trh.

Federálny výbor pre voľný trh

Vznikol v roku 1935. Jeho zodpovednosťou je určovať koncepciu menovej politiky. Do jeho náplne tiež patrí vykonávanie operácií na voľnom trhu s cennými papiermi americkej federálnej vlády a jej pridružených agentúr. Zodpovedný je tiež za devízové intervencie, ktoré často konzultuje s ministerstvom financií. Federálny výbor pre voľný trh tvorí všetkých sedem členov Výboru guvernérov. Ďalej je členom prezident Federálnej rezervnej banky v New Yorku. Zvyšok tvoria štyria prezidenti zo zostávajúcich jedenástich Federálnych rezervných bánk. Títo sa rotujúco striedajú na jednoročnej báze. Výbor zasadá pravidelne osemkrát do roka, avšak môže sa stretnúť aj na mimoriadnych zasadnutiach. Predsedom výboru sa stáva predseda Výboru guvernérov a podpredsedom výboru je Prezident Federálnej rezervnej banky v New Yorku. Rozhodnutia výboru sa prijímajú na základe jednoduchej väčšiny (pri rovnosti hlasov rozhoduje predseda).

Členské banky

Povinnými členmi sú všetky banky pôsobiace na federálnej úrovni. Tie musia držať akcie niektorej z dvanástich Federálnych rezervných bánk. Musia si povinne upísať v prislúchajúcej Federálnej rezervnej banke hodnotu, ktorá sa rovná šiestim percentám ich vlastného kapitálu. Ak pôsobia komerčné banky len na štátnej úrovni, tak sa členom Federálneho rezervného systému môžu stať až, keď splnia určené podmienky, ako napríklad kapitálovú primeranosť. Členská banka musí držať presne určený počet akcií a tie nie sú obchodovateľné ani prevoditeľné na inú osobu alebo inštitúciu. Výhodami členstva je povinná každoročná dividenda, možnosť čerpať diskontné úvery a možnosť voliť členov Rady riaditeľov. Nevýhodou členstva sú tvrdšie bankové regulácie a povinné poistenie u Federálnej depozitnej poisťovacej spoločnosti.

Ostatné poradné výbory

Federálny poradný výbor – tvorí ho prezident, viceprezident a ďalších 12 členov, vždy po jednom z každej Federálnej rezervnej banky. Tento poradný výbor reprezentuje hlavne bankový priemysel a schádza sa štyrikrát ročne (vždy prvý piatok vo februári, máji, septembri a decembri), kedy radí Výboru guvernérov nad otázkami ekonomiky a bankového sektoru.

Poradný výbor klientov bánk – tvorí ho predseda, miestopredseda a ďalších 24 členov, ktorí zastupujú domácnosti a firmy. Členmi sú väčšinou ľudia z akademickej obce a právnici. Schádzajú sa trikrát ročne na stretnutiach vo Washingtone, kde radia Výboru guvernérov.

Poradný výbor sporiacich inštitúcií – tvorí ho prezident, viceprezident a ďalších 10 členov. Zastupuje sporiace a pôžičkové inštitúcie ako napríklad úverové družstvá. Na rokovaniach s Výborom guvernérom, ktoré sú trikrát ročne, sa snažia obhajovať záujmy práve všetkých týchto inštitúcií.

História Federálneho rezervného systému

FED vznikol v roku 1913 na základe Zákona o federálnych rezervách, ktorý podpísal Woodrow Wilson. Dôvodom na založenie bola séria niekoľkých kríz v bankovom systéme, ktorá spôsobovala nestabilitu amerického finančného sektora. Banky boli často vystavené problémom s platobnou neschopnosťou. Tú väčšinou spôsobovali samotní klienti masovým vyberaním vkladov, ak sa dopočuli, že nejaká banka je v problémoch. Preto sa snažili svoje vklady v bankách vybrať a to spôsobilo platobnú neschopnosť ďalších bánk.

Návrh Zákona o federálnych rezervách (Federal Reserve Act) vypracovala Národná menová komisia (National Monetary Commission). Tá po dlhých rokovaniach schválila model fungovania inštitúcie Federálneho rezervného systému. Princípmi vytvorenia tohto modelu boli: nedôvera v centralizovanú moc a odpor k vytváraniu nových vládnych inštitúcií. Model federálneho rezervného systému obsahoval vytvorenie regionálneho systému centrálnych bánk, ktorý by kontroloval podnikateľský sektor a federálna vláda. Súčasťami regionálneho systému centrálnych bánk boli tieto federálne rezervné banky: New York, Atlanta, Boston, Chicago, Cleveland, Dallas, Kansas City, Minneapolis, Philadelphia, Richmond, San Francisco, St. Louis.

Zaujímavosťou je, že pôvodným poslaním FEDu bolo zabránenie bankovým panikám, nie dodržiavanie cenovej stability alebo znižovanie nezamestnanosti ako je tomu dnes. Celý federálny systém so všetkými bankami mal zabezpečovať menový systém, tak aby dopad finančných kríz na súkromné banky bol čo najmenší a nespôsobil ich zánik.

Federálny rezervný systém mohol začať svoje pôsobenie až po rozsiahlych prípravách a to 16. novembra 1914 len niekoľko mesiacov po začiatku Prvej svetovej vojny. Počas prvých rokov vojny dokázali americké banky fungovať normálne aj vďaka podpore rezervného systému. Takto nepriamo sa podporoval tok tovarov do Európy až do zapojenia Spojených štátov amerických do svetovej vojny. Pre americký bankový sektor sa tak financovanie vlastného vojnového úsilia stalo prvoradým a nezanedbateľnú úlohu v tom zohral práve FED.

Po skončení 1. svetovej vojny riaditeľ FEDu v New Yorku Benjamin Strong uznal zlato ako rozhodujúci faktor pri kontrolovaní úverov. Napriek tomu sa rozhodol v roku 1923 proti recesii zasiahnuť masívnym nákupom štátnych cenných papierov. V priebehu 20-tych rokov začal FED používať operácie na voľnom trhu ako nástroj menovej politiky a taktiež nadviazal silné vzťahy s ostatnými významným svetovými centrálnymi bankami ako napríklad Bank of England. Týmto sa dá povedať, že Federálny rezervný systém začal v podstate fungovať ako centrálna banka USA.

Už v priebehu 20-tych rokov sa ozývali hlasy, že špekulácie na burze môžu vytvoriť bublinu, ktorá by mohla mať neblahé následky. Tieto obavy sa potvrdili, keď počas rokov 1930 až 1933 skrachovalo viac ako 10 000 bánk. USA tak upadli do najhoršej krízy vo svojej histórii pričom mnoho ľudí obviňovalo FED z neschopnosti zastaviť tvorbu špekulatívnych bublín alebo z nedostatočnej znalosti monetárnej ekonómie. Následkom Veľkej depresie bol kongresom schválený Glass-Steagallov zákon (Glass-Steagall Act), ktorý oddeľoval investičné a komerčné bankovníctvo a nútil banky používať štátne cenné papiere ako kolaterál pri obchodovaní s FEDom. Zákon tiež vytvoril Federálnu spoločnosť pre poistenie vkladov (Federal Deposit Insurance Corporation), ktorá pôsobila pod FEDom. Cieľom tejto spoločnosti bolo poisťovať vklady v obchodných bankách pre prípad ich krachu.

V roku 1935 na základe Bankového zákona vznikol Federálny výbor pre voľný trh (Federal Open Market Committee) ako samostatný právny subjekt. FED tak získal viac nezávislosti od ministerstva financií. V roku 1946 Zákon o zamestnanosti pridal FEDu nový cieľ a to cieľ maximálnej zamestnanosti. V 70-tych rokoch v časoch ropných šokov sa snažil FED bojovať s dvojcifernou infláciou drastickými opatreniami, ktoré boli z krátkodobého hľadiská úspešné. Začiatok obdobia moderných reforiem bankovníctva priniesol Zákon o menovej kontrole (The Monetary Control Act) z roku 1980. Na základe tohto zákona musel FED stanoviť povinné minimálne rezervy pre všetky finančné inštitúcie. Banky začali poskytovať nové služby, avšak stále boli obmedzované Glass-Steagallovým zákonom, ktorý im nedovoľoval vytvárať kombinácie niektorých služieb. Toto bolo vyriešené v roku 1999, keď kongresom prešiel Gramm–Leach–Blileyov zákon (Gramm–Leach–Bliley Act), ktorý umožnil bankám ponúkať celú paletu služieb ako napríklad investičné bankovníctvo a poisťovníctvo. Tento zákon v podstate znamenal zrušenie Glass- Steagallovho zákona.

Asi najvýznamnejšie obdobie v histórii FEDu nastalo, keď sa do funkcie guvernéra Fedu dostal Alan Greenspan. Dva mesiace po jeho menovaní nastal prudký prepad akciových trhov 19. októbra 1987. Reakcia FEDu nenechala na seba dlho čakať a Alan Greenspan vyhlásil, že FED bude pripravený slúžiť ako zdroj likvidity, aby podporil finančný systém. FED tak začal desaťročie monetárnej expanzie, ktoré skončilo vypuknutím recesie v marci 2001. Ako reakcia na túto krízu technologických akcií FED výrazne znížil úrokové sadzby.

Kľúčovú úlohu zohral FED pri stabilizácii finančných trhov po teroristických útokoch 11. septembra 2001. Svojimi vyhláseniami tesne po útokoch FED deklaroval, že je okamžite pripravený uspokojiť potrebu likvidity finančných inštitúcií, aby zabránil nestabilite a prudkým výkyvom na finančných trhoch. V nasledujúcich dňoch FED znížil úrokové sadzby a požičal viac ako 45 miliárd amerických dolárov finančným inštitúciám, aby zabezpečil stabilitu americkej ekonomiky. Do konca septembra sa finančné a akciové trhy vrátili na predseptembrové úrovne a potenciálna kríza likvidity tak bola zažehnaná. Počas prvých rokov nového tisícročia začal FED aktívne podporovať nízke úrokové sadzby na hypotékach a rozšíril tak prístup k úverom pre väčšie množstvo ľudí. Toto spôsobilo zvyšujúci dopyt po bývaní a rapídny nárast cien nehnuteľností.

Referencie

Externé odkazy


This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.