Elektroslabá interakcia
Elektroslabá interakcia je fyzikálna teória zjednocujúca elektromagnetickú a slabú interakciu. Sformulovaná bola koncom 60. rokov 20. storočia S. Glashowom, A. Salamom a S. Weinbergom, ktorý za ňu boli v roku 1979 ocenení Nobelovou cenou za fyziku.
Častice asociované s elektroslabou interakciou
Ľavotočivé leptóny resp. kvarky z jednej generácie tvoria páry, takzvané dublety. Ľavotočivosť týchto častíc značíme v tabuľke pomocou indexu L (z angl. left). Naproti tomu pravotočivé leptóny resp. kvarky tvoria singlety. Značíme ich indexom R (z angl. right). Elektroslabá interakcia pôsobí na nasledujúce dublety a singlety elementárnych častíc:
leptóny | Elektrický náboj Q | slabý hypernáboj Yw | 3. komponent sl. Izospinu Tz | ||
---|---|---|---|---|---|
Kvarky | |||||
1 | 2 | 3 | Elektrický náboj Q | slabý hypernáboj Yw |
---|---|---|---|---|
Elektrický náboj udávame v jednotkách elementárneho náboja. Čiara nad kvarkmi d, s a b značí takzvané CKM-Miešanie (pozri CKM-matica).
Elektroslabá interakcia pôsobí taktiež na antičastice zodpovedajúce hore uvedeným leptónom resp. kvarkom. Častice podliehajúce elektroslabej interakcii nesú okrem elektrického náboja Q slabý hypernáboj YW. Pričom medzi hodnotou elektrického náboja a tretím komponentom slabého hypernáboja platí tento vzťah:
.