Elektrický oblúk
Elektrický oblúk je elektrický výboj, ktorý nastáva vtedy, keď medzi dvoma elektricky opačne nabitými elektródami pretečie elektrický prúd cez normálne nevodivé prostredie, napríklad cez vzduch alebo vákuum.
Vzniká pri vypínaní elektrického zariadenia medzi kontaktmi. Je to vodivá dráha vytvorená rozžeravenými časticami látky, z ktorej sú vytvorené kontakty a z materiálu prostredia v ktorom oblúk horí. Pre vodivú dráhu elektrického oblúka neplatí Ohmov zákon. Elektrický oblúk spôsobuje opaľovanie kontaktov, ktoré skracuje životnosť kontaktov a deformuje ich povrch, zvyšuje stykový odpor a teplotu styku. Oteplenie kontaktov závisí od materiálu kontaktov, technológie ich výroby, doby trvania elektrického oblúka, spôsobu zhášania oblúka. Elektrický oblúk sa ľahšie zháša v striedavom obvode ako v jednosmernom (striedavý prúd - sínusový priebeh – prechod prúdu cez nulu).
Spôsoby zhášania elektrického oblúka:
- Masívnou konštrukciou kontaktov – hlavne v js. obvodoch
- Úpravou kontaktov
- Prerušením oblúka vo viacerých miestach
- Rýchlym oddialením kontaktov
- Vyfúknutie oblúka magnetickým poľom
- Vyfúknutie stlačeným vzduchom
- Zhášacím médiom – olej, plyn (SF6), piesok (poistky)
Elektromagnetické žiarenie elektrického oblúka pri zváraní[1]
Najbežnejšie sa s elektrickým oblúkom stretávame pri oblúkovom zváraní.
- Ionizujúce žiarenie pri zváraní
- žiarenie alfa (napr. pri zváraní TIG)
- napäťové špičky nesmú presahovať 110 V inak môže vznikať aj röntgenové žiarenie
- Neionizujúce žiarenie pri zváraní
- žiarenie ultrafialové: UVA, UVB, UVC
- extrémne ultrafiolové žiarenie EUV
- viditeľné svetlo
- infračervené žiarenie
- vysokofrekvenčné elektromagnetické pole (pri vyššom výkone môže spôsobiť popáleniny kože, ale i vnútorných orgánov)
