Edmund Pascha

Nepoznáme deň jeho narodenia ani jeho krstné meno. V roku 1731 bol v Hlohovci prijatý za františkánskeho klerika novica. Vtedy dostal i rehoľné meno Edmund. Filozofiu študoval v Beckove, teológiu v Uhorskom Hradišti (tamojší kláštor patril do Salvatoriánskej provincie). Po kňazskej vysviacke účinkoval vo viacerých kláštoroch Salvatoriánskej provincie ako kazateľ a organista. S určitosťou vieme, že takto pôsobil v Prešove a v Žiline.

Počas viacerých rokov trpel na lámku nôh i rúk. K tomu pribudla aj rakovina vnútorností. Chodil o barlách a nakoľko mohol, svoje povinnosti v chóre si vykonával. Niekde sa udáva deň smrti 4. mája 1772. No autentické záznamy zo žilinského kláštora dosvedčujú, že to bolo 6. mája 1772.

Edmund Pascha bol nielen organista a direktor chóru, ale aj hudobný skladateľ. Komponovaním slovenských pašionálov, pastorálnych omší a kolied sa zaslúžil nielen o barokovú hudbu na Slovensku, ale aj o slovenskú literatúru. Vo svojich hudobných zborníkoch zachoval najmä vianočný folklór a osobitú slovenskú ľudovú poéziu s vianočnými a veľkonočnými námetmi. Z jeho hudobného diela sa zachovalo v rukopise niekoľko zborníkov. Takzvaný Žilinský kancionál (okolo roku 1770) obsahuje dva rukopisné zborníky. V prvom – Harmonia pastoralis (Pastierska harmónia) – sú dve latinsko-slovenské vianočné omše so slovenskými, výsostne ľudovými pastorelami a koledami aj latinská antifóna Tota pulchra (Celá krásna). V druhom – Prosae pastorales (Pastierske spevy) – sa zasa nachádza dvadsaťpäť vianočných, novoročných a trojkráľových kolied a pastorel. Medzi nimi nájdeme i známu koledu Do hory, do lesa, valasi. Najznámejším Paschovým dielom je Vianočná omša F- dur z uvedeného zborníka Harmonia pastoralis. Je to jedinečné dielo slovenského baroka. Hudobní historici konštatujú, že Paschova Vianočná omša pre svoje čaro, neopakovateľnú originalitu a zemitú silu nemá obdoby ani v jednej zo známych vianočných omší (dr. Terrayová). Hudobná kritika hneď v roku 1969 sa vyjadrovala, že ide o klenot hudobnej minulosti, o dielo nevšednej krásy, ktoré sa určite v krátkom čase stane prinajmenšom európskou senzáciou, doslova hudobným bestsellerom (Vajda). Jej opätovné vydanie to dosvedčuje. V Paschovej Vianočnej omši treba obdivovať nielen hudobnú skladbu, ale najmä slovenské vložky, vsunuté medzi latinské (skrátené) omšové texty. Odrážajú sa v nej prvky slovenskej ľudovej hudby a pastierskych spevov, ako ich Pascha odpočúval medzi vidieckym a pastierskym ľudom. Zapísaná je ako organový particel. Prepracované sú tu aj koncertantné organové medzihry, sólové duetá i vokálny trojhlas, ktoré sa striedajú so zborovými unisonovými časťami. Sú v nej aj vstupy iných nástrojov – klarín, fláut a pastierskych trúb (tuba pastoralis). Táto skladba sa zachovala celá a ešte aj dnes ju interpretujú. Okrem toho sa zachovali jeho tri pašionály — prešovský (1770), prušiansky a žilinský (oba 1771). V nich sú slovenské responzoriálne chorálové pašie so štvorhlasnými spevmi. Tieto rukopisy autor sám bohato ilustroval. Textovú časť tvoria jednoduché rozjímania. Je to výsostne baroková poézia. Ľudový barok sa v koledách a v pastorelách spája s prvkami ľudového hudobného prejavu a pastierskych spevov, ktoré autor poznal z vlastnej skúsenosti. Ľudové prvky uplatňoval v melodickej, rytmickej i v harmonickej štruktúre i vo faktúre organového sprievodu. Sóla a duetá však majú korene v barokovej, takmer bachovskej hudbe. Možno v nich nájsť prvky staršej i ranoklasicistickej hudby. Vyskytli sa aj neopodstatnené dohady, že Pascha nebol autorom spomínaných diel. Išlo vraj iba o jeho prepisy skladieb, ktorých autorom bol iný františkánsky organista, hudobný skladateľ a kopista – Jozef Juraj Zrunek (1736 – 1789). Paschove hudobné zborníky svojho času vyhľadával v kláštorných knižniciach a aj o nich písal Celestin Alojz Lepáček.

• Harmónia Pastoralis — Prosae pastorales. Notovaný latinsko-slovenský rukopis v dvoch častiach, vyhotovený okolo roku 1770 v Žiline, fóliový formát;
• Prešovský pašionál. Notovaný slovenský rukopis z roku 1770, fóliový formát;
• Prušiansky pašionál. Notovaný slovenský rukopis z roku 1771, fóliový formát;
• Žilinský pašionál. Notovaný slovenský rukopis z roku 1771 v Žiline.

Uvedené hudobniny, okrem Prušianskeho pašionálu sú v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine. Prušiansky je v Štátnom archíve v Bytči.