ENIAC

Obsahoval 17 468 elektrónok, 7 200 kryštálových diód, 1 500 relé, 70 000 rezistorov, 10 000 kondenzátorov, okolo 5 miliónov ručne spájkovaných spojov,[1] vážil 30 ton, zaberal 63 m³ (2,6 m × 0,9 m × 26 m), spotrebovával 150 kW elektrickej energie a jeho vývoj stál 500 000 dolárov.

Vstup aj výstup obstarávali dierne štítky a tlač sa vykonávala na špecializovanom stroji (pravdepodobne IBM 405 alebo podobný).

ENIAC bol pomerne poruchový, takmer každý deň vyhorelo niekoľko vákuových elektrónok. K poruchám na elektrónkach dochádzalo najčastejšie pri zapínaní alebo vypínaní počítača (traduje sa, že keď bol zapojený, pouličné svetlá Philadelphie slabo poblikávali). Tento problém bol jednoducho (aj keď nákladne) vyriešený nepretržitou prevádzkou. Potom sa závada na elektrónkach vyskytla raz za dva dni, pričom k jej nájdeniu stačilo 15 minút. Do jeho modifikácie v roku 1948 zaberalo odstraňovanie jeho závad až polovicu úžitkového času.

ENIAC dokázal vykonávať podmienené výpočty, iterácie (loopy), odskakovať do podprogramov. Program bol najskôr navrhnutý na papieri a až potom nakonfigurovaný (pred rokom 1948 iba pomocou prepínačov, potom pomocou diernych štítkov). Takéto "programovanie" trvalo veľa hodín až niekoľko týždňov.

Pri práci s desaťmiestnymi číslami prevádzal 357 (násobenie) alebo 35 (delenie) operácií za sekundu, pričom operácie s menšími číslami vykonával rýchlejšie. Používal desiatkovú sústavu (dnešné počítače používajú dvojkovú sústavu a použitie desiatkovej bolo atypické aj v 40. rokoch – jediný iný počítač svojej doby, ktorý ju používal, bol Harvard Mark I – IBM ASCC) . ENIAC bol programovaný pomocou prepínačov, avšak v roku 1948 bol modifikovaný, aby mohol vykonávať program uložený v pamäti ROM, v podobe funkčných tabuliek čítaných z primitívneho čítacieho zariadenia. Tento zásah síce znemožnil paralelné vykonávanie operácií a znížil šesťnásobne jeho výkon, ale čas programovania sa skrátil z dní na hodiny, čo oprávnilo túto modifikáciu. V roku 1952 bola päťnásobne zvýšená jeho rýchlosť (teda takmer na pôvodnú úroveň) a v roku 1953 bola rozšírená jeho hlavná pamäť.

ENIAC bol určený pre výpočty palebných tabuliek pre delostrelectvo americkej armády za druhej svetovej vojny, ale vojna skončila skôr než mohol byť stroj vo vojne využitý. (V skutočnosti do jej diania zasiahol, lebo pomáhal s výpočtami pre výpočet atómovej bomby – výpočty sa vykonávali paralelne ručne v Los Alamos a súčasne aj na ENIAC a výsledky sa kontrolovali vzájomným porovnávaním)

ENIAC patril k prvej generácii počítačov (1945 – 1952). Teraz sa jeho časti (ako napríklad niektoré jeho kontrolné panely) nachádzajú v múzeách v Spojených štátoch.

Priamym nasledovníkom ENIAC bol počítač MANIAC (Mathematical Analyser Numerical Integrator And Computer), ktorý bol stavaný v laboratóriách Los Alamos National Laboratory od roku 1946 do roku 1952, funkčný bol od roku 1953. Bol skonštruovaný pre matematické výpočty popisujúcim fyzikálne deje a bol využitý aj k viývoju vodíkovej bomby.

• Dejiny počítačov
• Z3
• EDSAC
• UNIVAC I
• UNIVAC II

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému ENIAC

• Http://www.seas.upenn.edu/ ~ museum / index.html
• Http://www.zib.de/zuse/Inhalt/Programme/eniac/

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku ENIAC na českej Wikipédii.