Druhá bitka pri St Albans

Po bitke pri Wakefielde, ktorá skončila porážkou Yorkovcov a smrťou Richarda, vojvodu z Yorku, sa presúvala Lancasterovská armáda na juh smerom na Londýn. Ich vojsko tvorili čiastočne muži z West Country, ale hlavná časť pochádzala zo škótskeho pohraničia alebo zo samotného Škótska. Ich velitelia boli mladý šlachtici Henrik, vojvoda zo Somersetu, Henrik, gróf z Northumberlandu a lord John Clifford, ktorého otec padol v prvej bitke pri St Albans.

Po smrti Roberta z Yorku sa jeho následníkom v nároku na anglický trón stal jeho najstarší syn Eduard, gróf z Marchu (neskôr kráľ Eduard IV.). Na hraniciach Anglicka a Walesu zhromaždil vojsko, zatiaľ čo Warwick sa stal veliteľom vojska na juhovýchode krajiny. Obaja chceli svoje armády spojiť, aby mohli zadržať Lancasterovské vojsko postupujúce zo severu, ale Eduardov postup bol spomalený Lancasterovským vojskom z Walesu v bitke pri Mortimers Cross.

Warwick so zajatým kráľom Henrichom sa presunul na sever od Londýna k St Albans. Jeho vojsko zaujalo obrannú pozíciu okolo hlavnej cesty neďaleko mesta. Aj keď bolo jeho vojsko dosť početné, nechal postaviť obrannú líniu len v smere na sever, odkiaľ očakával príchod nepriateľa. Markéta sa o jeho plánoch dozvedela (zrejme od zradcu menom Lovelace). 11. februára jej vojsko sprudka zabočilo na západ a obsadilo mesto Dunstable. Warwickovi zvedovia tento manéver nezachytili.

Z Dunstable sa Markétino vojsko v noci presunulo na juhovýchod, aby zaútočilo na St Albans. Predný voj zaútočil krátko po svitaní, ale bol odrazený lukostrelcami, ktorí na nich začali strieľať z okien domov v centre mesta. Prvý nápor bol odrazený a Lancasterovci hľadali ďalšiu cestu, kadiaľ by sa do mesta dostali. Druhý útok bol vedený pozdĺž ulíc Folly Lane a Catherine Street a nestretol sa s Yorkovským odporom. Potom pokračoval boj muža proti mužovi, v ktorom boli Yorkovci nútený vzdorovať presile, ktorej niekoľko hodín odolávali.

Potom čo obsadili mesto, vydali sa Lancasterovci na sever smerom k oddielom Johna Nevilla, ktoré sa nachádzali na Bernard Heath. Yorkovskí vojaci boli rozptýlený a miesto, aby organizovali koordinovanú obranu, pristúpili na boj muža proti mužovi. Yorkovci, ktorí sa pokúsili podporiť obrancov mesta, boli rozprášený. Oddiel vojakov z Kentu pod vedením Lovelaceho zrejme v tom čase zradil a prispel k zmätku v radoch Yorkovcov. Warwick zistil, že vyvedenie jeho jednotiek z opevnenia na podporu Johnovho vojska by bolo problematické.

Neskôr popoludní Lancasterovci začali útočiť na hlavné síly Yorkovcov na juhovýchode pod vedením Warwicka a Norfolka. V tom čase sa začala nad bojiskom znášať hmla, a keď Warwick zistil, že jeho vojsko, znateľne demoralizované vývojom bitky, by muselo vzdorovať veľkej presile, ustúpil so zostávajúcimi vojakmi (asi 4 000 mužov) k Chipping Norton v Oxfordshire.

Kráľ Henrich, ktorý strávil bitku sediac pod stromom v sprievode dvoch rytierov, bol víťazmi oslobodený. Nenávisť medzi jednotlivými stranami dosiahla takého rozsahu, že Markéta sa druhý deň pýtala svojho sedemročného syna akým spôsobom, nie či vôbec, majú byť obaja rytieri doprevádzajúci kráľa v čase bitky popravený.

Aj keď Markéta so svojim vojskom mohla pochodovať na Londýn, zmenila plán. Povesť Lancasterovského vojska sprevádzali zvesti o rabovaní pri ich ceste na juh a tak Londýnčania nechali pred nimi zavrieť brány mesta. To Markétu, podobne ako správa o Eduardovom víťazstve v bitke pri Mortimers Cross, rozčúlilo. Lancasterovci sa tak stiahli späť cez mesto Dunstable. Jej armádu opustilo mnoho Škótov, ktorí sa uspokojili s korisťou nadobudnutou po ceste k St Albans. Eduard a Warwick vstúpili do Londýna 2. marca a Eduard bol skoro menovaný anglickým kráľom.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Druhá bitva u St Albans na českej Wikipédii.