Crittall

Crittall (iné názvy: Crittal, crittal) je druh nízkoteplotného veľkoplošného sálavého ústredného kúrenia s rozvodom teplovodného média, zabudovaným priamo vo vodorovných konštrukciách stavby.

Patent na tento spôsob vykurovania získali v roku 1927 američania Richard Godfrey Crittall a Leslie Joseph Musgrave.[1] Vykurovacími telesami sú hady z kovových rúrok, zaliate spolu s betonárskou výstužou v monolitických stropoch. Systém je možné počas letného obdobia využiť aj na chladenie budovy.

Medzi výhody systému patrí „neviditeľnosť“ vykurovania, nízka povrchová teplota, dobrý horizontálny aj vertikálny gradient teploty, hlavne vo vyšších priestoroch. Nevýhody boli vysoké realizačné náklady, pracnosť pri výstavbe, problematická regulácia a nízka energetická efektívnosť.[2]

Priekopníkmi tejto technológie v medzivojnovom Česko-Slovensku boli firma Skokan a projektanti Antonín Zeman a Karel Kalous. Prvé významné aplikácie boli Vinohradská nemocnica (1936) a obchodný dom Bílá labuť (1938) v Prahe.[2] V Bratislave je vykurovací systém Crittall použitý napr. vo vežových domoch v Ružovej doline[3], vežových domoch na Miletičovej ulici, v Dome odborov Istropolis či vo výškovej budove Stavebnej fakulty STU.