Charta základných práv Európskej únie

Charta základných práv Únie bola po prvýkrát vyhlásená koncom roku 2000 ako spoločné vyhlásenie Európskeho parlamentu, Rady a Komisie ako nezáväzný dokument. Charta sa následne stala súčasťou Ústavy pre Európu, konkrétne tvorila celú jej druhú časť. Tvorcovia Ústavy pre Európu počítali s tým, že keď Ústava nadobudne platnosť, stane sa aj Charta základných práv obsiahnutá v jej druhej časti právne záväznou. Projekt Ústavy však stroskotal. Na Chartu sa však nezabudlo a dostala sa aj do dokumentu, ktorý je aktuálny v súčasnosti a ktorý nahrádza Ústavu, stala sa súčasťou Lisabonskej zmluvy. Lisabonská zmluva však, na rozdiel od Ústavy pre Európu nezačleňuje Chartu priamo do zakladajúcich zmlúv Únie, ale odkazuje na ňu v budúcom čl. 6 Zmluvy o Európskej únii a deklaruje ju za právne záväznú s rovnakou právnou silou, akú majú zakladajúce zmluvy. Pred slávnostným podpísaním Lisabonskej zmluvy Chartu opätovne slávnostne vyhlásili Európsky parlament, Rada a Komisia 12. decembra 2007 počas portugalského predsedníctva.

Charta sa skladá z preambuly, siedmich hláv a 54 článkov. Samotné práva sú obsiahnuté v prvých šiestich hlavách, siedma hlava obsahuje interpretačné ustanovenia.

• Preambula sa odvoláva na spoločné hodnoty európskych národov, na záväzok mierového spolužitia, na duchovné a morálne dedičstvo, na hodnoty demokracie, ľudskej dôstojnosti, slobody a solidarity, na rozmanitosť kultúr a národov Európy, subsidiaritu, trvalo udržateľný ekonomický rozvoj a odkazuje aj na niektoré ľudskoprávne dokumenty, najmä na Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ďalšie dohovory uzavreté na pôde Rady Európy.
• Hlava I má nadpis Dôstojnosť. Obsahuje najmä tieto práva: právo na ľudskú dôstojnosť (čl. 1 Charty), právo na život a zákaz trestu smrti (čl. 2), právo na rešpektovanie telesnej a duševnej nedotknuteľnosti človeka najmä v oblasti medicíny a vedeckého výskumu (čl. 3), zákaz mučenia, neľudského zaobchádzania alebo trestania (čl. 5), a zákaz otroctva a nútených prác (čl. 6).
• Hlava II nesie nadpis Slobody a obsahuje tieto práva: právo na slobodu a bezpečnosť (čl. 7), právo na ochranu osobných údajov (čl. 8), právo uzavrieť manželstvo a založiť rodinu (čl. 9), sloboda myslenia, svedomia a náboženského vyznania (čl. 10), sloboda prejavu, právo na informácie a rešpekt k slobode a pluralite médii (čl. 11), zhromažďovacie a združovacie právo s akcentom na význam politických strán na úrovni Európskej únie (čl. 12), sloboda umenia, vedeckého bádania a rešpekt k akademickej slobode (čl. 13), právo na vzdelanie vrátane povinnej bezplatnej školskej dochádzky (čl. 14), právo na slobodný výber povolania, právo na prácu a právo hľadať zamestnanie, pracovať a usadiť sa v ktoromkoľvek členskom štáte Únie (čl. 15), sloboda podnikania (čl. 16), právo vlastniť majetok a ochrana duševného vlastníctva (čl. 17), právo na azyl (čl. 18), zákaz hromadného vysťahovania a zákaz vysťahovania alebo vyhostenia alebo vydania človeka do štátu, v ktorom by mohol byť vystavený riziku trestu smrti alebo krutému, neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu (čl. 19).
• Hlava III - Rovnosť - obsahuje nasledujúce práva: právo na rovnosť pred zákonom (čl. 20), zákaz diskriminácie (čl. 21), rešpektovanie kultúrnej, náboženskej a jazykovej rozmanitosti (čl. 22) rovnosť medzi mužmi a ženami najmä v pracovnej oblasti s možnosťou pozitívnej diskriminácie menej zastúpeného pohlavia (čl. 23), osobitné práva dieťaťa (čl. 24), osobitné práva starších osôb (čl. 25) a právo na integráciu osôb so zdravotným postihnutím (čl. 26).
• Hlava IV, pomenovaná ako Solidarita obsahuje právo pracovníkov alebo ich zástupcov na informácie a konzultácie v rámci podniku (čl. 27), právo na kolektívne vyjednávanie a kolektívne akcie vrátane štrajku (čl. 28), právo na prístup k bezplatným službám zamestnanosti (čl. 29), právo na ochranu pred bezdôvodným prepustením zo zamestnania (čl. 30), právo na spravodlivé a primerané pracovné podmienky, najmä pokiaľ ide o ochranu zdravia, bezpečnosť, dôstojnosť, maximálnu dĺžku pracovného času, odpočinok a platenú dovolenku (čl. 31), zákaz detskej práce okrem výnimiek, ktoré sú pre mladistvých výhodné a osobitná ochrana mladistvých v zamestnaní (čl. 32) právo na právnu, ekonomickú a sociálnu ochranu rodiny vrátane ochrany pred prepustením zo zamestnania z dôvodov spojených s materstvom a práva na platenú materskú a rodičovskú dovolenku (čl. 33), právo na sociálne zabezpečenie a sociálnu pomoc (čl. 34), právo na prístup k zdravotnej starostlivosti (nie bezplatnej) s cieľom dosiahnutia vysokej úrovne ochrany ľudského zdravia (čl. 35), právo na prístup k službám všeobecného hospodárskeho záujmu s cieľom podpory sociálnej a územnej súdržnosti Únie (čl. 36), právo na ochranu životného prostredia (čl. 37) právo na ochranu spotrebiteľa (čl. 38).
• Hlava V nazvaná Občianstvo priznáva občanom Európskej únie právo voliť a byť volení do Európskeho parlamentu na území členského štátu, kde má občan bydlisko za rovnakých podmienok, ako štátni príslušníci tohto štátu (čl. 39), právo voliť a byť volení v komunálnych voľbách v členskom štáte, v ktorom má občan EÚ bydlisko za rovnakých podmienok, ako štátni príslušníci tohto štátu (čl. 40), právo na dobrú správu verejných vecí (čl. 41), právo občanov Únie, ako aj fyzických osôb s bydliskom na území členského štátu Únie alebo právnickej osoby so sídlom na území členského štátu EÚ na prístup k dokumentom inštitúcii, orgánov, úradov a agentúr Únie (čl. 42), právo obrátiť sa na európskeho ombudsmana v prípadoch nesprávneho úradného postupu inštitúcii, orgánov, úradov a agentúr Únie s výnimkou Súdneho dvora Európskej únie (čl. 43), petičné právo vo vzťahu k Európskemu parlamentu (čl. 44), právo občanov EÚ a za istých okolností aj iných osôb na slobodný pohyb a pobyt na území členských štátov EÚ (čl. 45) a právo občanov EÚ na diplomatickú a konzulárnu ochranu na území tretieho štátu, ak sa na ňom nenachádza zastupiteľský úrad jeho štátu, zastupiteľským orgánom ktoréhokoľvek členského štátu EÚ za rovnakých podmienok, ako občania tohto štátu (čl. 46).
• Hlava VI - Spravodlivosť - zaručuje právo na spravodlivý proces a na efektívnu právnu pomoc aj osobám, ktoré nemajú dostatočné finančné prostriedky (čl. 48), zákaz retroaktivity v trestnom práve s výnimkou ak je to pre páchateľa priaznivejšie a s výnimkou potrestania za skutky, ktoré boli v čase ich spáchania, trestné podľa všeobecných zásad uznávaných spoločenstvom národov a zákaz neprimeraných trestov (čl. 49), zákaz stíhania a trestania dvakrát za ten istý čin a zákaz stíhania alebo trestania za čin, za ktorý už bola osoba oslobodená alebo odsúdená konečným rozsudkom a to v rámci celej Európskej únie (čl. 50).
• Posledná Hlava VII s názvom Všeobecné ustanovenia upravujúce výklad a uplatňovanie Charty upravuje limity obmedzenia práv priznaných Chartou a ďalšie interpretačné pravidlá ako aj zákaz zneužitia práv priznaných Chartou.

Charta základných práv Únie obsahuje značne široký katalóg práv. Pomerne silne akcentuje na sociálne práva, ktoré sú obsiahnuté najmä v Hlave IV. To vyvolalo kritiku v niektorých odborných a politických kruhoch. Tieto kruhy považujú chartu za príliš socialistickú. Argumentom tejto kritiky je o. i. skutočnosť, že striktné dodržiavanie týchto práv môže spôsobiť zníženie konkurencieschopnosti Európskej únie vo svetovej ekonomike.

Konzervatívcom prekážajú na Charte ustanovenia, ktoré zakazujú diskrimináciu o. i. z dôvodu sexuálnej orientácie (čl. 21 ods. 1 Charty). Dôvodom tejto kritiky je obava z vnucovania protikresťanských hodnôt členským štátom Európskou úniou, najmä tým, kde má silné postavenie katolícka cirkev.

Kritika na Chartu sa vzniesla aj z dôvodu, či je vôbec potrebné, aby Európska únia nejakým dokumentom garantovala základné ľudské práva svojim občanom, keď tak robia všetky jej členské štáty a aj mnohé medzinárodné zmluvy. Táto kritika sa zameriava na to, že Európska únia tým môže získať "nebezpečne" veľké právomoci a posilní tak svoje prvky štátnosti.

Po vstupe Lisabonskej zmluvy do platnosti 1.12.2009 sa stala právne záväznou aj Charta základných práv Únie. Charta je samostatný dokument, na ktorý sa odkazuje v Lisabonskej zmluve a ktorý má mať rovnakú právnu váhu ako zakladajúce zmluvy. V článku 51 Charty sa však uvádza, že jej ustanovenia sú adresované inštitúciám Únie a organizáciám ňou zriadeným ako aj členským štátom len pri implementácii práva Únie. Zároveň zdôrazňuje, že nie je možné ustanoveniami Charty rozširovať právomoc Únie nad rámec určený zakladajúcimi zmluvami. Členské štáty sú viazané jej obsahom teda len pri implementácií práva Európskej únie. To vyústilo do obavy o jej nedostatočnú vymožiteľnosť, keďže osoby nemôžu žalovať krajinu za porušenie ktoréhokoľvek ustanovenia Charty ak tak krajina urobí pri tvorbe a realizácií vlastných zákonov. Úplnú výnimku si však vymohli Spojené kráľovstvo , Poľsko a Česko. Pre tieto tri štáty sa Charta nestala právne záväznou po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy 1.12.2009.

Charta základných práv Európskej únie v Úradnom vestníku EÚ (C 303, 14. 12. 2007)