Ch-15

Zadný pohľad na Ch-15

Vývoj rakety Ch-15 bol spustený v konštrukčnej kancelárii Raduga pod vedením hlavného konštruktéra I.S. Selezneva. Prvé prototypy boli vyrobené v roku 1978 a následne sa začali testy na lietadle Tu-22M. Základná verzia Ch-15 s jadrovou hlavicou bola zavedená do výzbroje v roku 1980. Sériová výroba prebiehala v strojárenskom závode v Dubne.

Neskôr vznikla vylepšená verzia Ch-15P, ktorá bola vybavená pasívnym radarovým navádzacím systémom a vysoko výbušnou fragmentačnou hlavicou. Táto raketa, určená na ničenie nepriateľských radarov, bola sovietskym letectvom objednaná v roku 1988. Následne ňou boli vyzbrojené bombardéry Tu-160 z 184. gardového ťažkého bombardovacieho leteckého pluku a z 1230. gardového ťažkého bombardovacieho leteckého pluku, ako aj lietadlá Tu-22M3 z 37. leteckej armády.

Existencia rakiet Ch-15 nebola verejnosti známa až do marca 1992, kedy boli tieto rakety prezentované na vládnej výstave na letisku Mačulišči. Je zaujímavé, že ich technické špecifikácie boli v tej dobe značne podhodnotené a napríklad uvádzaný dolet Ch-15 bol iba 150 km, čo bola len polovica jej reálneho dosahu.

S postupným vylepšovaním vlastností systémov protivzdušnej obrany už nebolo možné nasadiť rakety Ch-15 z bezpečnej vzdialenosti. Lietadlá včasnej výstrahy a riadenia (AWACS) dokázali detegovať ruské bombardéry dokonca aj v malej nadmorskej výške už na vzdialenosť 700 km, pričom stíhacie lietadlá ich mohli zachytávať na vzdialenosť až 550 - 600 km . Zároveň na vypustenie každej Ch-15 potreboval bombardér 11 sekúnd. Preto ak chcel odpáliť všetkých desať rakiet, musel letieť smerom k cieľu pomerne dlhú dobu, čím sa dostal do zóny dosahu protilietadlových systémov. Vystrieľať všetku túto muníciu z bombardéru Tu-160, ktorý by mohol niesť až 24 rakiet Ch-15, by bolo prakticky nemožné.

Počas prevádzky si Ch-15 získala reputáciu ako „bezporuchová zbraň“, ktorá dokáže letieť po zadanej trajektórii a zasiahnuť cieľ. Technický personál mal však na túto raketu iný názor. Ich osadenie na závesníky v bombovnici bolo zložité a problematické bolo aj ich zavesenie pod krídlami. Pre uchytenie na podkrídelné AKU závesníky bolo potrebné sa dostať do krídla, kde sa mohol človek sotva otočiť. Obzvlášť komplikované to bolo v zime, keď sa personál mohol dostať do tohto stiesneného priestoru len po odstránení teplého oblečenia a musel tak pracovať pri nízkych teplotách len v jednej košeli.

Postupom času sa objavil ďalší problém, ktorým bola obmedzená životnosť raketového paliva. Američania boli z týchto dôvodov nútení vyradiť svoje rakety AGM-69A SRAM už po uplynutí desaťročného životného cyklu. Podobný osud dostihol aj ruské rakety Ch-15 hneď na začiatku 21. storočia. Aby nemuseli byť tieto rakety zničené, bolo po roku 2000 rozhodnuté, že existujúce rezervy Ch-15 budú využité pri intenzívnom bojovom výcviku.

Profil letu rakety Ch-15

Raketa mala bezkrídelnú konštrukciu s plne otočnými chvostovými plochami. Mala hmotnosť 1 200 kg, dĺžku 4,78 m a priemer 45,5 cm. Ch-15 dosahovala počas letu rýchlosť až 5 Machov, kvôli čomu bola vystavená vysokému aerodynamickému a tepelnému zaťaženiu. Preto bola vyrobená z titánu OT4-1 a BT-5, ktorý jej zabezpečoval požadovanú tepelnú ochranu. Trup rakety bol pokrytý špeciálnym metalickým náterom, ktorý zlepšoval jej odrazové vlastnosti pri ožiarení radarom. Kapotáž v prednej časti rakety bol z dvojvrstvových kompozitných materiálov.

Pohon Ch-15 zabezpečoval dvojstupňový raketový motor na tuhé palivo RDTT-160. Prvý stupeň umožňoval rakete vystúpať do výšky 40 km a po spustení druhého stupňa letela po balistickej krivke. Maximálny dolet rakety bol 300 km. Na cieľ vo vzdialenosti 200 km letela Ch-15 približne 180-200 sekúnd. Systémy protivzdušnej obrany protivníka tak mali iba krátky čas na zareagovanie a elimináciu rakety komplikoval aj profil jej letu vo vysokých nadmorských výškach.

Bombardér mohol Ch-15 vypustiť vo výškach od 300 m do 22 000 m. Rýchlosť nosiča pri odhodení rakety mohla byť od 1 080 km/h do 2 160 km/h.

Základná verzia bola vybavená jadrovou hlavicou o sile 350 kiloton.

Rakety mohli byť nesené v bombovnici lietadla na rotačných závesníkoch MKU-6-1 alebo na externých závesníkoch AKU-1.

Ch-15 - základná verzia s jadrovou hlavicou, ktorá bola zavedená do výzbroje v roku 1980.

Ch-15P - vylepšená verzia, ktorá bola vybavená pasívnym radarovým navádzacím systémom a vysoko výbušnou fragmentačnou hlavicou. S jej zavádzaním do výzbroje sa začalo v roku 1988.

Ch-15S - protilodná verzia, ktorá bola predstavená na výstave v Abú Dhabi v roku 1993. Raketa bola vybavená vysoko výbušnou hlavicou s hmotnosťou 150 kg a bola určená na zničenie lodí rôznych tried (od torpédoborcov po krížniky). V počiatočnej fáze letu bola raketa navádzaná inerciálnym systémom a vo finálnej fáze sa spustil aktívny navádzací systém. Útok na veľký cieľ mohol byť vykonaný zo vzdialenosti 150 km, na menšie lode z 50 - 60 km .[2]

Rusko

Sovietsky zväz

• AGM-69A SRAM

Portál letectvo