Bolero (Ravel)
Bolero, Op. 81 je hudobné dielo francúzskeho skladateľa Maurica Ravela.
Názov Bolero pochádza z označenia rovnomenného španielskeho ľudového tanca – bolera. Aj keď Ravel svoje Bolero pôvodne tiež zložil ako hudbu k tancu (k baletu), dnes sa hráva často iba v koncertnom prevedení. Dielo sa s obľubou predvádza v rôznych variáciách a parafrázach. Už vo vlastnej Ravelovej úprave existuje verzia pre dva klavíre. Existujú stovky úprav pre hudobné telesá najrôznejšieho zloženia. Nie zriedkavé je používanie melodických a rytmických motívov Bolera v rôznych iných skladbách a piesňach.
Skladba je typickým príkladom javu (ktorý v dejinách hudby vôbec nie je ojedinelý), kedy dielo, ktorému skladateľ prikladal iba malý význam, sa stalo jeho najpopulárnejším. Bolero je dielo viacerých paradoxov. Na jednej strane je jeho veľká popularita a priazeň mnohých poslucháčov, na druhej je tu samotná Ravelova sebairónia. Údajne sa o Bolere vyjadril, že ide o jeho najlepšie dielo, až na to, že v ňom chýba hudba.
Bolero bolo pôvodne zložené pre baletku Idu Rubinsteinovú, ktorá od Ravela žiadala vyslovene skladbu španielskeho charakteru. Ravel povodne zamýšľal pre tento účel skomponovať orchestrálnu verziu na Albenizovu Ibériu, nepodarilo sa mu však získať práva. Narýchlo teda zložil krátke Bolero, ktoré bolo brané viac-menej ako cvičná skladba.
Premiéra predstavenia bola 22. novembra 1928 v Opéra de Paris a v choreografii Bronislavy Nižinskej. Úspech bol obrovský. Ravel bol takýmto prijatím skladby ale viac zaskočený, než potešený.
Dielo je zložené pre mimoriadne pestrý orchester: 2 flauty, pikola, 2 hoboje, hoboj d'amore, anglický roh, 2 B klarinety, Es klarinet, basklarinet, 2 fagoty, kontrafagot, 4 lesné rohy, C trúbka, 3 B trúbky, trombóny, tuba, sopraninový saxofón, sopránový saxofón, tenor saxofón, tympany, dva malé bubny, činely, gong, čelesta, harfa a sláčikové nástroje (1. a 2. husle, violy, violončelá, kontrabasy).
Pre skladbu je charakteristický nemenný ostinátny rytmus, ktorý malé bubny udržujú v priebehu celej skladby. Rovnako je nemenný aj basový sprievod. Ako prvý sólový nástroj vystúpi flauta, ktorá zahrá hlavný melodický motív v pianissime. V ďalšom priebehu postupne vystupujú jednotlivé nástroje a ich rôzne kombinácie. Neustále opakujú dva melodické motívy, na ktorých je založená celá kompozícia. Skladba začína v pianissime a končí vo fortissime, a je pravdepodobne najdlhším plynulým crescendom v dejinách hudby. Silnejúca dynamika a postupne sa pridávajúce nástroje dodávajú skladbe fascinujúcu podobu. Sugestívny účinok je umocnený krátko pred záverom skladby aj náhlym prechodom z tóniny C do tóniny E. Po ôsmich taktoch je ale znovu nastolená základná tónina C-dur. V šiestom takte od konca skladby sa výrazne pridávajú všetky bicie nástroje. V závere vstupujú do pulzujúcej skladby dlhé glissandá trombónov. Skladba tým na chvíľu znie disonantne, aby vzápätí bola ukončená jednoduchým C kvinatakordom.
Nech už sa názory na Bolero akokoľvek rôznia, je isté, že len skladateľ Ravelovho formátu a génia dokázal vytvoriť z neustále sa opakujúcej melodickej témy tak efektnú a úspešnú skladbu.
