Boje o Žehry
Boje o Žehry je označenie polemík, ktorými sa do dejín slovenskej literatúry a do Slovenských novín zapísal ich redaktor Jonáš Záborský v súvislosti s bojom Staroslovákov a štúrovcov.
Roku 1851 vyšla Záborského kniha Žehry, v ktorej autor uverejnil aj satirické verše proti štúrovcom a spisovnej slovenčine. Okrem toho tu publikoval verše v časomiere v dávno prekonanom literárnom klasicizme, s ktorým nemohli štúrovci, ako stúpenci literárneho romantizmu súhlasiť.
Proti Žehrám vystúpil napred Janko Kalinčiak v Slovenských pohľadoch, vyprovokovaný recenziou banskoštiavnického profesora Ľudovíta Šuhajdu, ktorý podľa prežitej klasicistickej poetiky chválil Žehra ako “drahocenné dílko", práve preto, že Záborský tu napodobňoval antickú poéziu. Do polemiky proti Záborskému, ktorému prišli ako autorovi Žehier na pomoc Ľudovít Šuhajda a Daniel Lichard, sa potom zapojil Jozef M. Hurban i Mikuláš Dohnány. Obhájili tak proti Slovenskými novinám zásady literárneho romantizmu i spisovnej slovenčiny. Po odbornej stránke bol z nich najlepší Janko Kalinčiak, ktorý bol nielen dobrým spisovateľom a novinárom, ale aj naslovovzatým odborníkom pre teóriu literatúry. Kalinčiakov názor, ktorý tu vyslovil, že “každé básnické dielo, ak má mať dáku cenu, musí byť docela neodvislé, musí byť výrazom individuálnosti" – platí doteraz.
Záborský si z týchto polemík nevzal nič pozitívneho pre svoju ďalšiu umeleckú tvorbu. Kalinčiakovu kritiku odmietol, pretože vraj tento “s ničím jiným nevystupoval, jako s chlapeckými některými rozprávkami v Orle tatranskom a jedovatými kritikami". Rovnako zatratil ďalšieho svojho kritika Mikuláša Dohnányho i Hurbana. Redakciu Slovenských pohľadov nazval „masárnou“ a Hurbana i Dohnányho „literárnymi banditami“. Podobne tvrdil Lichard, že v Slovenských pohľadoch vychádzajú “najjedovatejšie paškvily", že Hurban v nich nepozná „žádne šetrnosti, ani proti zásluhám, ani proti věku, ani proti dobrodiním“. Podobným tónom ako Slovenské pohľady, polemizovali proti Novoslovákom aj redaktori a spolupracovníci viedenských Slovenských novín.
Napriek osobným urážkam a zlostným výrazom, aké sa tu v zápale boja používali, bolo jasné, že v podstate tu ide o najzávažnejšie otázky slovenského literárneho, kultúrneho i politického života a jeho budúceho pokrokového, alebo konzervatívneho vývoja. V tomto boji zvíťazila pokroková línia, orientovaná na spisovnú slovenčinu, literárny romantizmus a taký vývoj v národnom hnutí, ktorý sa opieral o vnútorné sily slovenského národa. Aj keď cenzúra v dobe bachovského absolutizmu nedovoľovala uverejniť články kritizujúce politiku vlády a vládnucej triedy, predsa len slovenskí redaktori i dopisovatelia v novinách a v časopisoch v narážkach vyjadrovali svoj záporný a kritický vzťah k potláčaniu základných občianskych slobôd a k nacionálnemu útlaku. Robili tak aj vtedy, keď písali o otázkach jazykovedných, literárnych, či osvetových. Zápas o víťazstvo spisovnej slovenčiny, literárneho romantizmu, o zakladanie samostatných slovenských novín a časopisov, obnovenie ľudovýchovných a osvetových spolkov, stál vtedy v strede slovenského národného pohybu.
Boje o Žehry teda skončili víťazstvom literárneho romantizmu a spisovnej slovenčiny a porážkou literárneho klasicizmu a staroslovenčiny. Aspoň taká bola vtedy mienka širokej slovenskej verejnosti. Tieto zdĺhavé polemiky však zužovali obraz nášho národného života a privádzali ho k jednostrannosti. Cítil to aj sám Hurban, ktorý chcel dať svojimi “Záverečnými úvahami redakcie Pohľadov" za týmito spormi bodku.