Bartini Beriev VVA-14

V roku 1972 bola v Sovietskom zväze postavená nekonvenčná amfíbia VVA-14, ktorá využívala tzv. prízemný efekt. Mala veľký trup s dvoma rozmernými plavákmi, medzi ktorými bola umiestnená kabína a centroplán. Na zvislý vzlet slúžilo dvanásť motorov Kolesov RD-36-35PR, avšak podľa všetkého neboli nikdy použité. Okrem toho typ obsahoval aj dva motory Soloviev D-30N pre let dopredu. Pre pristátie na vzletovej dráhe bol v pylónoch nainštalovaný podvozok z Tupoleva Tu-22. Testov sa zúčastnili dva prototypy. Začiatkom roka 1976 pribudli v prednej časti ďalšie dva motory D-30N, ktoré tlačili prúd spalín medzi pylóny a trup. Nafukovacie pontóny boli nahradené pevnými. Táto verzia dostala označenie VVA-14M1P, nikdy však nevzlietla zo zeme. Stroj bol dlhý 30 metrov s rozpätím krídel 26 metrov. Prototypy dosiahli dostup 10 000 metrov a maximálnu rýchlosť 760 km/h. Testovanie prototypov prebiehalo až Bartiniho smrti v roku 1974 a v dôsledku pretrvávajúcich problémov s letovými vlastnosťami systému riadenia bol projekt zastavený. Jeden z prototypov je vystavený v múzeu v Monine blízko Moskvy

• Posádka: 3
• Dĺžka: 25,97 m
• Rozpätie: 28,50 m
• Výška: 6,79 m
• Nosná plocha: 217,72 m²
• Maximálny dolet: 2450 km
• Dostup: 10 000 m
• Hmotnosť prázdneho lietadla: 35 356 kg
• Maximálna vzletová hmotnosť: 52 000 kg
• Pohon: 2x DTRD D-30 a 12x pomocný motor Kolesov RD-36-35PR

• Maximálna rýchlosť: 760 km/h
• Cestovná rýchlosť: 640 km/h

• 2000 kg výzbroje, maximálne 4000 kg, 2 torpéda alebo bomby či míny

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bartini Beriev VVA-14

Portál letectvo Ruský portál