Bandrów Narodowy
Bandrów Narodowy (alebo len Bandrów) je dedina v Poľsku, ktorá je súčasťou gminy Ustrzyki Dolne. Administratívne spadá pod Powiat bieszczadzki a Podkarpatské vojvodstvo. Nachádza sa pri hranici s Ukrajinou, juhovýchodne od mesta Ustrzyki Dolne, tiahne sa v dĺžke približne 4 km. Žije tu približne 440 obyvateľov.
Bandrów Narodowy | |||
dedina | |||
Štát | |||
---|---|---|---|
Vojvodstvo | Podkarpatské vojvodstvo | ||
Okres | Powiat bieszczadzki | ||
Obec | Gmina Ustrzyki Dolne | ||
Súradnice | 49°23′25″S 22°42′15″V | ||
Obyvateľstvo | 440 (2012) | ||
Časové pásmo | SEČ (UTC+1) | ||
- letný čas | SELČ (UTC+2) | ||
EČV | KNT | ||
| |||
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |||
V dedine sa nachádza rímskokatolícky farský kostol sv. Andrzeja Boboli, má podobu dreveného chrámu východného rítu, ktorý bol do obce prenesený z neďalekej dediny Jasenie. Pôvodný gréckokatolícky chrám z roku 1880 bol v roku 1952 rozobraný. Zachovalo sa niekoľko tradičných drevených chalúp z prelomu 19.-20. storočia, predstavujú najzachovalejší komplex dedinskej architektúry v pásme Bieszczad.
Dejiny
Prvýkrát sa spomína v roku 1532. V rokoch 1782 – 1784 Rakúšania v rámci tzv. jozefínskej kolonizácie usadili v obci nemeckých kolonistov.
V roku 1921 tu bolo evidovaných 116 domov a 837 obyvateľov, z ktorých boli
- gréckokatolíci – 788
- židia – 38
- rímskokatolíci – 8
- evanjelici – 3
V nemeckej osade Bandrów-Kolonia vo východnej časti dediny bolo evidovaných 57 domov a 394 obyvateľov, v prevažnej miere evanjelikov.
Nemeckí kolonisti dedinu opustili v roku 1940 v rámci výmeny obyvateľstva medzi Nemeckom a ZSSR. Časť ukrajinského obyvateľstva bola v roku 1944 vysťahovaná na Sibír. V rokoch 1945 – 1951 obec patrila do ZSSR, v roku 1951 po zmluve o zmene hraníc medzi Poľskom a ZSSR znovu pripadla Poľsku, pozostalé obyvateľstvo bolo vysídlené do Ukrajinskej SSR, na jeho miesto bolo usadené poľské obyvateľstvo z územia okolo mesta Sokaľ, ktoré pripadlo ZSSR.
Galéria
- Kostol
- Cintorín
- Kaplnka
Zdroj
Bieszczady. Przewodnik. Rewasz, Pruszków, 2012, s. 268 – 269.