Audio mastering

V rannom období nahrávacieho priemyslu boli všetky fázy procesu zaznamenávania zvuku a masteringu závislé na výhradnom použití mechanických procesov. V stručnosti to prebiehalo takto. Účinkujúci spieval alebo hral v oddelenom akustickom priestore štúdia a záznam prebiehal priamym prenosom akustickej energie z membrány umiestnenej v nahrávacom priestore, cez jednoduché mixovacie zariadenie na špeciálny záznamový gramofón, ktorý sa nachádzal v tzv. kontrolnej miestnosti. Tak vznikla matrica nahrávky, na ktorej bol záznam najskôr vyrytí do záznamové dosky, tá bola následne potiahnutá špeciálnou látkou, na ktorej vznikol „otlačok" vyrytých drážok z matrice (Master). Ďalšími procesmi sa z tohto „otlačku“ vytvoril z odolného kovu „negatív“ zaznamenanej dosky a tato matrica sa následne používala pre lisovanie výsledných šelakových platní.

Pre zaujímavosť. Samotný záznam výkonov interpretov a orchestrov sa realizoval prostredníctvom malého počtu mikrofónov (častokrát iba jediným). Vyváženie hlasu speváka a orchestra sa dosahovalo jednoducho tak, že spevák bol umiestnený pred orchestrom a ak znel v kontrolnej miestnosti viac nahlas, dostal pokyn, aby sa vzdialil od mikrofónu, alebo naopak priblížil. Záznam bol v tomto období samozrejme jedno-kanálový a všetko sa vtedy muselo zaznamenávať „naživo“. Magnetofónová páska vtedy ešte neexistovala a tak bolo nemožné k nahrávkam dodatočne dohrávať napr. spevy a pod. Z mikrofónov se používali predovšetkým páskové mikrofóny, ktoré oproti vtedajším kondenzátorovým, ponúkali širšie frekvenčné spektrum a celkovo i vyššiu zvukovú kvalitu.

Koncom štyridsiatych rokov 20. storočia nastala revolúcia v nahrávacom priemysle zavedením magnetického pásu. Magnetický pás určený k záznamu zvuku vynašiel Fritz Pfleumer v roku 1928 v Nemecku. Hoci magnetický pás a iné technické inovácie výrazne zlepšili kvalitu zvuku komerčných nahrávok v povojnových rokoch, masteringové procesy ostali závislé na obmedzeniach elektromechanického masteringu.

Od päťdesiatych rokov až do príchodu digitálneho záznamu koncom sedemdesiatych rokov 20. storočia, prechádzal proces masteringu niekoľkými fázami. Po ukončení štúdiového nahrávania a mixáži na viacstopovom páse (8-kanálový magnetofón) bol zdrojový zvukový materiál kopírovaný na hlavný pás. Zvyčajne buď na jednokanálový (mono) alebo dvojkanálový stereo pás. Pred zostrihom bol hlavný pás podrobený ďalšiemu elektronickému spracovaniu špecializovanými zvukovými inžiniermi. Väčšinou sa jednalo o proces nastavenia jemnej amplitúdy zvuku v rôznych frekvenčných pásmach prostredníctvom equalizeru. Mastering sa v tom čase už staval veľmi žiadaným a začali vznikať špecializované masteringové štúdia, ktoré zavádzali v komerčnom hudobnom priemysle nové trendy zvukovej estetiky, predovšetkým v populárnej hudbe.

Na Slovensku sa výskumu a realizácii masteringu historicky najdlhšie venuje Experimentálne štúdio Bratislava. Bolo založené v roku 1965 v Slovenskom rozhlase Bratislava a radí sa k významným a uznávaným zvukovým pracoviskám v širšom medzinárodnom kontexte. Od jeho vzniku štúdio kontinuálne pracuje na projektoch novej hudby, experimentálneho slova, intermediálnych projektoch, vzdelávacích aktivitách a špeciálnych zvukových činnostiach.