Armáda národného odporu

Armáda národného odporu (ANO), (anglicky National Resistance Army, NRA) bola jedným z povstaleckých hnutí v Ugande. Vznikla ako odozva na voľby z decembra 1980, v ktorých zvíťazil Milton Obote a ktoré boli väčšinou obyvateľstva južnej Ugandy považované za zmanipulované. Jeho kľúčovou postavou bol od počiatku Yoweri Museveni.

Pred štátnym prevratom Museveni uprednostnil povstaleckú vojnu postavenú na jemu známom mozambickom modeli. Situácia v Ugande k tomu navyše vytvárala vhodné podmienky – vratkosť režimu, rozvrátená štátna správa po rokoch vlády Idiho Amina a nasledujúcej vojne, hlboko zakorenený odpor voči Oboteovi na juhu krajiny. Je treba vziať v úvahu aj pripravenosť Oboteho krvavo potlačiť politickú opozíciu (v krajine i po voľbách zotrvali tanzánsky vojaci) a medzinárodná podpora Obotemu (zahraničné vlády boli ochotné tolerovať autoritárske praktiky režimu, pokiaľ to malo zabezpečiť stabilitu v krajine po odchode nepohodlného Idiho Amina. Dlho trvajúca ľudová povstalecká vojna Musevenimu ponúkala možnosť vytvoriť zázemie i pre svoju budúcu vládu.

Ozbrojené aktivity proti Oboteho vláde Museveni začal v roku 1981 s malou skupinou nazývanou Armáda ľudového odporu (People Resistance Army – PRA). V tej dobe išlo o desiatky osôb a ich činnosť sa obmedzovala na útoky na policajné stanice a kasárne. V júni 1981 Museveni začal šesťmesačnú zahraničnú cestu k získaniu medzinárodnej podpory. Prijal ho napr. Muammar Kaddáfi, ktorý mu venoval asi 100 samopalov, 100 mín niekoľko guľometov a tarasníc. Britského ministra zahraničia Lorda Carringtona ani ministra pre rozvoj Richarda Luceho, neprinútil ku zmene kladného postoja k Obotemu. V Keni sa dohodol s profesorom Yusufom Luleom na spojení Armády ľudového odporu s jeho organizáciou UFF, čím vznikla ANO. Vďaka Luleho podpore získala ANO podporu aj v Bugande.

ANO sa podarilo rýchlo získať prívržencov medzi študentmi, ako aj medzi vidieckou mládežou na juhu krajiny, ktorá bola vystavená represáliám vládnych síl. Významnou časťou síl ANO tvorili Rwanďania, rovnako vystavení útlaku zo strany vlády. Tri hlavné bojové skupiny v rámci ANO sa nazývali podľa „hrdinov afrického vlasteneckého úsilia: Nkrumah, Mondlane a Násir.“ Je paradoxom, že Obote bol jedným z hlavných Nkrumahových nasledovníkov medzi africkými hlavami štátov a zároveň bola po prvom ghanskom prezidentovi nazvaná časť povstaleckého zoskupenia usilujúceho o Oboteho zvrhnutie.

Vo svojom boji sa ANO musela potýkať so značnými materiálnymi problémami. Pri masívnej operácii vládnych vojsk – Bonanza – mala ANO len 400 strelných zbraní pre 4 000 vojakov (zbrane ANO získavala predovšetkým od porazených vládnych vojsk) a musela tak ustúpiť zo značnej časti svojej operačnej oblasti (tzv. trojuholník Luwero na sever od Kampaly). Aj tak mohla ťažiť z odporu obyvateľstva voči vláde a postupne sa rútiacemu systému štátnej správy Ugandy. Dokázala navyše upokojiť vnútorné spory a čeliť významnému prílivu nových bojovníkov zásadnou reštrukturalizáciou vymedzenou na zjazde v Kanyanze v decembri 1981. Na územiach pod vlastnou kontrolou zavádzala odbojové rady (resistance councils) a ako prvý tak v ugandskej spoločnosti aplikovala demokratické mechanizmy na úkor tradičného zriadenia postavenom na náčelníckej hierarchii.

Aj keď Museveni nechcel svoju revolúciu vyvážať, stala sa ANO vďaka svojej kvalitnej štruktúre inšpiráciou pre rad iných povstaleckých organizácií v strednej Afrike. Fred Rwigyema aj Paul Kagame z Rwandského vlasteneckého frontu (RVF) patrili do Museveniho povstaleckej skupiny (vtedy čítajúcu 35 členov) od samého počiatku. Rovnako tak pomohli členovia ANO aj RVF L. Kabilovi zvrhnúť Mobutov režim v Zaire. 26. januára 1986 ANO dobyla Kampalu po úplnom rozklade ugandskej vlády Tita Okella.

ANO bolo prvým africkým povstaleckým hnutím, ktorému sa podarilo odstrániť vládu a ustanoviť novú a zároveň funkčnú vládu.