Apalačská jar

Apalačská jar (Appalachian Spring) je hudobné dielo amerického skladateľa Aarona Coplanda.

Skladba existuje v niekoľkých variantoch. Pôvodne bola skomponovaná ako balet na objednávku nadácie klaviristky Elisabeth Sprague Coolidge a podnet choreografky a tanečníčky Marthy Graham, ktorá od Coplanda požadovala hudbu na americkú tému. Skladateľ tak zložil balet v štrnástich častiach, ktoré predstavujú výjavy zo života páru prisťahovalcov v Pennsylvánii 19. storočia. Dejová osnova je veľmi voľná a okrem iného zahŕňa scény lásky snúbencov a očakávania novej etapy života, zoznámenie so susedmi a usadenie sa v novom dome. Z realizačných dôvodov Copland napísal partitúru pre komorný orchester zložený len z 13 nástrojov – zdvojeného sláčikového kvarteta, kontrabasu, dychových nástrojov a klavíra. Skladateľ pre balet nevymyslel žiadny názov a pracovne ho nazýval „Balet pre Marthu“. Krátko pred premiérou navrhla Martha názov Apalačská jar, k čomu ju inšpirovala báseň Harta Cranea Most, hoci nemala žiadnu priamu súvislosť s dejom baletu. Názov sa však stal príčinou nedorozumení, Copland podráždene reagoval na poslucháčov, ktorí ho chválili za to ako presvedčivo zobrazil v skladbe región Apalačských vrchov. Skladateľ v tejto súvislosti raz ironicky poznamenal: „Zachytil som hlas tejto oblasti bez toho, že by som o tom vedel.“ Premiéra baletu sa uskutočnila v októbri 1944 v Knižnici kongresu vo Washingtone s Marthou Graham hlavnej úlohe. Balet bol prijatý nesmierne priaznivo a už v roku 1945 zaň skladateľ získal Pulitzerovu cenu. Preto ešte v tom istom roku upravil balet do podoby suity, ktorú zinštrumentoval pre veľký symfonický orchester. Suita má sedem častí a trvá asi o 10 minút menej než balet. Táto verzia diela je dnes najznámejšia a najčastejšie uvádzaná. Mnoho kritikov však oceňovalo výrazovú pestrosť, ktorú Copland dosiahol v pôvodnej podobe diela s limitovanými možnosťami malého hudobného telesa, preto bola suita vydaná aj upravenej podobe pre pôvodne obsadenie 13 nástrojov.

Apalačská jar patrí medzi najpestrejšie a zároveň najucelenejšie Coplandove diela. Nálada skladby je optimistická až idylická, plná nádeje, s nádychom amerického pátosu, avšak bez toho že by skladateľ skĺzol ku gýču. Je to najmä veľmi imaginatívna a plastická kompozícia. Tak ako je to typické pre Coplanda, skladba je inštrumentovaná striedmo ale účinne, štruktúra hudby je veľmi prehľadná. Skladateľ sa vyhol hutnému kontrapunktu a pracuje často len s dvoma alebo troma paralelne vedenými hlasmi. Harmonická stránka diela je delikátna, s jemnými odtieňmi a občasnými nežnými disonanciami. Tak ako v prípade zjednodušenej štruktúry aj v prípade pestrého rytmu dosiahnutého rozný presúvaním akcentov je badať výrazný Stravinského vplyv. Napriek tomu dielo svojou atmosférou výstižne vystihlo požadovanú tému a patrí ku klenotom americkej hudby 20. storočia.

Orchestrálna suita sa podľa zmeny tempa a zodpovedajúcim obrazom v baletnej verzii delí na niekoľko častí, ktoré sú však prepojené a tvoria jeden hudobný celok. Skladba začína pomerne dlhým cinematickým úvodom, tvoreným charakteristickými jemnými harmóniami, melodická zložka je tu potlačená. V ďalšej časti však prichádza kontrastujúce oživenie v podobe krátkej radostnej téme sláčikov hrajúcich unisono vo vysokej polohe. Na pozadí tejto témy neskôr zaznieva slávnostné trúbkové sólo v pasáži, ktorá patrí medzi najvydarenejšie z celej skladby. V tretej časti dochádza k uvoľneniu tempa. Hudba je nežná a láskavá, v baletnej verzii doprevádza ľúbostný tanec snúbencov. V ďalšej časti sa uplatňuje veselá nálada s nádychom ľudových piesní a tanečný rytmus. Expresívna piata časť s výraznými izolovanými rytmickými frázami sa rovnako nesie v rýchlejšom tempe a je vystriedaná pomalou prechodnou časťou, v ktorej počuť reminiscencie hudby z úvodu skladby. Siedma časť je najznámejšou a najpopulárnejšou časťou skladby. V jej úvode hrá klarinet chytľavú tému, ktorou je melódia protestantského hymnusu známeho ako „Simple Gifts“, ktorý skladateľ prevzal zo zbierky Edwarda D. Andrewsa. Melódia prechádza piatimi jednoduchými variáciami, pričom posledná z nich je vlastne výrazná repríza základnej melódie a vo svojej mohutnosti predstavuje akýsi klimax skladby. Záverečná ôsma časť je prináša znovu upokojenie a nežný sentiment. Na jej konci prichádza kóda, ktorá prinavracia motívy z prvej časti skladby a na poslucháča pôsobí dojmom pokoja a nádeje.