Analytická veda o výchove

Analytická veda o výchove je typický reprezentant scientistickej tendencie v pedagogickom filozofovaní; išlo tu o to, pretvoriť pedagogiku na vedu o výchove (von der Pädagogik zur Erziehungswissenschaft), ako to požadoval na pozadí sporu o pozitivizmus v nemeckej pedagogike 60. rokov 20. stor. Wolfgang Brezinka (pozri jeho spis „Von der Pädagogik zur Erziehungwissenschaft“ z roku 1971 alebo jeho prepracovanú verziu pod titulom „Metatheorie der Erziehung“ z roku 1978). Analytická veda o výchove rozvíja cieľavedome metodické postupy logického pozitivizmu viedenského krúžku a metodický odkaz G. E. Moora, B. Russella a raného L. Wittgensteina. Tento smer vznikol a rozvíjal sa najprv v anglosaskom kultúrnom prostredí a využíval širokú paletu metodických nástrojov rozvinutých analytickou filozofiou vôbec: išlo tu v prvom rade postupy zamerané na objasňovanie zmyslu výrokov formulovaných v rámci pedagogiky.

Analytická veda o výchove sa konštituovala tak, že sa jasne dištancovala od reformnepedagogických úsilí a od tradičných metafyzicko-systematických konštrukcií, ako ich reprezentoval povedzme Dewey. Ako metodický vzor slúži analytickej vede o výchove prírodovedné myslenie, ktorého postupy používa najmä pri kritickej analýze odborných pedagogických termínov s cieľom zabezpečiť ich jednoznačnosť a logickú kompatibilitu. Analytickej vede o výchove leží na srdci logická správnosť argumentácie v procese pedagogického diskurzu a jeho intersubjektívna overiteľnosť alebo zopakovateľnosť. Popri metodickej kultivácii vedeckosti pedagogiky prišla analytická veda o výchove s detailnejším pohľadom na niektoré aspekty, prvky a vzťahy v rámci výchovnej reality napr. na to, čo označujeme výrazom „učiť“ a výrazom „učiť sa“. V nemeckom pedagogickom filozofovaní, ktorého vplyv vyžaruje aj ďalej smerom na východ (teda aj k nám) sú hlavnými nositeľmi metodických impulzov analytickej vedy o výchove Wolfgang Brezinka a Jürgen Oelkers.