Analýza textu

Analýza textu je postupný rozklad textu ako prvotného, hotového celku na vety alebo iné základné časti, ktorý sa opiera predovšetkým o pojem funktora a pojem argumentu. Za funktor sa pokladá vyjadrenie deja vyjadrenie deja, teda obyčajne sloveso, za argumenty sa pokladajú také okolnosti, ktoré sú viazané na sloveso a bez ktorých sloveso nemá plný význam. Napr. sloveso rúbať vyžaduje, aby sa vyjadril pôvodca deja (kto rúbe, agens), ale aj predmet zasiahnutý dejom (čo je rúbané, patiens, objekt), sloveso rezať vyžaduje vyjadriť popri iných okolnostiach aj prostriedok, nástroj činnosti (čím sa reže, inštrument); sloveso darovať vyžaduje vyjadriť aj adresáta (komu sa daruje, datív). U nás sa vypracovala teória intencie slovesného deja, vo svetovej jazykovede sa hovorí o teórii pádov, o aktantoch alebo participantoch (účastníkoch deja), o syntakticko-sémantických funkciách.

…pre potreby analýzy textu možno použiť taký typ verbálneho predikátu, kde sa na sloveso (VERB) ako funktor viažu štyri základné elementy: agens, pôvodca deja (AGN), objekt nejako zasiahnutý, dotknutý dejom (OBJ), nástroj (INS) a adresát (ADR). Pritom na verbálny predikát ako celok sa ešte viažu iné elementy, napr. určenie času (TMP), miesta (LOC), príčiny (CAUS) a pod.

Ku každému argumentu (ba aj k funktoru) môžu pristúpiť určujúce, determinujúce prvky (DET) v podobe rozličných prívlastkov. V uvedenej schéme je to vyznačené iba pri AGN.

Prvým krokom pri analýze textu je postupné určenie všetkých funktorov a k nim patriacich argumentov. Pri tomto kroku sa ukazuje niekoľko zaujímavých okolností: Nie všetky slovesá (funktory) majú obsahovú platnosť vo vzťahu k textu. Také výrazy ako nazdávame sa, myslím, domnievam sa, ukazuje sa, vidieť, ako oznamuje TASS vlastne nepatria do myšlienkovej, hĺbkovej štruktúry textu ako správy o istej udalosti, lež vyjadrujú postoj, hodnotenie, komentár autora. Takéto hodnotiace prvky sa preto vyčleňujú do osobitnej skupiny pragmatických prvkov a ďalej sa skúmajú iba sémantické prvky.

Ako funktory sa využívajú nielen slovesá v určitom tvare, ale aj prechodníky, príčastia, ba i slovesné podstatné mená. Preto sa pri analýze rozkladajú všetky vety, polovetné väzby, rozvité prívlastky založené na slovenských tvaroch do osobitných viet, a teda posudzujú sa ako osobitné verbálne predikáty. Napr. vo vete Vychádzajúc zo schváleného plánu dosiahli naši pracujúci výsledky vyzdvihovanými partnerskými podnikmi sa vyčlenia tri funktory: vychádzať (z plánu), dosiahnuť (výsledky), vyzdvihovať (výsledky.

Napokon sa pri analýze na verbálne predikáty vyznačia vzťahy medzi predikátmi a tým sa znázorní hĺbková štruktúra textu, jeho základná myšlienková osnova.

Pri ďalšom kroku je ešte možné a želateľné skúmať argumenty z hľadisko ich slovného vyjadrenia, napr. z hľadiska možnosti za konkrétne slovo dosadiť nejaké všeobecnejšie slovo, alebo naopak, celú skupinu synonymických slov.

Pri ďalšom základnom kroku, pri syntéze sa vlastne skúma, ako autor utvoril svoj text, ako realizoval hĺbkovú štruktúru, ktoré z ponúkaných možností využil. Tu sa napr. zistí, že to, čo bolo v hĺbkovej štruktúre vyjadrené pomocou troch funktorov, jeden autor vyjadril jednou vetou s kombináciou polovetnej konštrukcie, iný autor využil tri osobitné vety a pod. Takisto možno zisťovať zásady výberu z radu synoným, ktoré má daný jazyk k dispozícii pre jednotlivé funktory a argumenty. Napr. slovo spýtať sa má variant opýtať sa, ale aj položiť otázku. Na označenie parlamentu v NSR možno použiť spojenie západonemecký parlament, snem, ale aj Spolkový snem, ba aj Bundestag. Celkom iste sa pri takejto analýze príde na to, že v súvislých textoch sa niektoré (najmä opakujúce sa) argumenty (ale i funktory) vyjadrujú zámenami, ďalej, že niektoré slová sa opakujú doslovne, iné v istých variáciách a pod.

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.